Kuriózna situácia spravidla pokračuje "stepujúcim" dialógom:
"Ako sa ti darí?" (spýtam sa pre zmenu ja).
"Ide to."
"A čo .... práca?"
"Dá sa."
"Hm.... Doma? Ako?"
Niečo ako psychologická vojna.
Moje investigatívna snaha síce čo to o záhadnom neznámom / neznámej objasní, väčšinou však nedôjde k - pre mňa oslobodzujúcej - pointe. Stále neviem "odkiaľ".
Teoreticky sú len 3 možnosti:
pri dávnejšom zoznamovaní som si nezapamätal nielen meno, ale dokonca ani tvár či kontext stretnutia. Podľa mnohých múdrych ľudí ide o následok trémy či prílišnej sústredenosti na seba, resp. dojem, ktorý pri zoznamovaní zanecháme
ide o nejaký prúser pod vplyvom alkoholu
ide o obyčajný omyl - tj podobu ksichtu, stáva sa aj to, dokonca častejšie, než by sa na prvé počutie zdalo
Nezistiť do konca tohto stretnutia - a ani potom - o koho ide, je vlastne ideálne a krásne. Tá záhada, otázka, pointa, ktorá zostáva nevyriešená a nezodpovedaná, je práve preto lákavá, povznášajúca a akosi oslobodzujúca. Dáva životu takú nejakú štavu navyše, baví nás a hovorí nám, človeče, neber sa zas až tak vážne.
