Rok, v ktorom to (konečne) budeme mať za sebou

Možno to absolvujete pravidelne každý rok po celé (minimálne) tri vianočné dni. Mňa tohto roku nečakaný a nezvyčajne prudký „bacil“ pripútal na dva dni k posteli a odkázal na pozeranie či skôr počúvanie vianočného programu vyžarovaného z televízora alias počítača. A tak česká rozprávka striedala súčasnú americkú a naopak atakďalej až do večera a ráno zas...Pomaly bilancujúc rok, a najmä ten môj - čo iné sa dá čumiac do stropu od rána do večera robiť, nie? - som im akosi závidel. Tí princovia, princezné, popolušky, popolvári, santaclausovia, manažéri či rozprávkovo obyčajní rozkošní američania absolvovali každý v tom svojom príbehu tie najzlomovejšie okamihy vlastného života, keď sa rozhoduje kto z koho a čo bude a kto je osobou ich života a tak a teraz ich po „svadbe, čo trvá tri dni a tri noci" čaká už len, aby "žili šťastne, pokým nepomreli." Teda nefalšovane šťastný život bez zlomov, kríz, hľadaní a bojov.Viem, že nič také, samozrejme, neexistuje. Skutočné šťastie je výsledkom každodenného úsilia oň, každodenného doslova boja s krízami, nástrahami a trebárs zvodnými sirénami, zvetrávajúcimi navonok pevný pancier. Vie to každý z dvoch partnerov v páre ako aj každý manažér či vlastník úspešného podniku - kto zaspí na vavrínoch, už sa nemusí prebudiť (alebo sa nedajbože prebudí do zlého sna). A nič také ako statické šťastie ani nie je prirodzené, ani by to koniec-koncov nebolo ono. Ale. Každý rok – či vlastne po každom boji, zlome, kríze - som presvedčený, že teraz som už celý, nadlho zocelený, že ma už nič nemôže prekvapiť. Že to zlomové sa práve stalo a skončilo. Že tým ďalším nástrahám už budem čeliť bez problémov, plný skúseností a múdrosti. A potom to príde, zas, a znova zisťujem, že viem veľké „houby“. O sebe a o tomto svete. Múdry Sokrates.Čo sa týka toho sveta, ten predsa chceme spoznávať stále. Je teda vhodné, aby, pokiaľ je to možné, zostal čo najviac neprebádaný, aby nás malo vždy čo (príjemne) prekvapiť (na mysli mám svet v lepšom prípade taký cestovateľský, poznávací či inak dobrodružný:) Ale čo my? Nebolo by už raz načase prestať sa spoznávať úplne nanovo, konečne raz pochopiť a prekuknúť tie základné kamene samého seba, pevné body, o ktoré sa možno oprieť, ako aj časované bomby, ktoré to celé ohrozujú? Je až takou trúfalou požiadavkou dospieť v určitom bode nášho príbehu k poznaniu vlastne jeho základného prvku - teda nás - , aby sme mohli spoznávať, trebárs aj s tými ranami, už len to ostatné? Pretože práve toto vám i sebe prajem. Aby sme do ďalších rokov vykročili silnejší o (s)poznanie samého seba. Potom už ten svet pôjde zdolať ľahšie.