Bledý minister alebo hranice manažmentu v organizácii "božej ruky"

V každej organizácii, ktorá chce ako tak efektívne fungovať, platia určité vzťahy moci a komunikácie. „Efektívne“ znamená, že to funguje najmä v súkromných podnikoch, kde každý zbytočný či chybný úkon znamená negatívny výsledok vyčísliteľný v korunách. Menej efektívne je to už v štátnych či „verejných“ organizáciách, ktoré narábajú s cudzími peniazmi a ako takými s nimi nemajú žiadnu motiváciu nakladať hospodárne. Jedným zo základných mechanizmov je vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Totiž každý šéf má pri rozhodovaní sa, aké množstvo úloh a koľko zodpovednosti deleguje na svojho podriadeného, zhruba dve možnosti. Buď mu presne rozpíše jednotlivé úlohy a splnenie každej z nich si presne odkontroluje. V tomto prípade je podriadený len akýsi stroj, keďže šéf mu vlastne jeho schopnostiam nedôveruje až natoľko, aby mu dal o čosi viac priestoru. V druhom prípade môže podriadený dostať „voľnú ruku“ na to, akým spôsobom dosiahne požadovaný výsledok. Viac-menej jediné, čím sa šéfovi zodpovedá, je dosiahnutie tohto výsledku. A podľa toho je aj hodnotený.O mechanizme fungovania súčasnej slovenskej vlády (aj tá je organizáciou) každý, kto to trochu bližšie sleduje, vie, že ide o „one man show“. Ľudovo povedané, tím ministrov plní len programové ciele, ktoré si na začiatku stanovil samotný Fico – „vláda pre ľudí“ a podobne, ak samozrejme môžeme takto nazvať nejaký program či systém hodnôt. V poslednom roku sa už viackrát stalo, že ktorýsi z ministrov navrhol konkrétne opatrenia pre svoj rezort, ktorými chcel - či už systémovo alebo len tak „halabala“ – čosi v rámci neho riešiť. Napríklad minister dopravy odborne legitimizoval argumenty svojho predchodcu, že niektoré neefektívne linky je naozaj potrebné zrušiť. A potom zrazu zasiahla „božia ruka“ – teda šéf Fico a bez akejkoľvek odbornej argumentácie či polemiky svojho ministra „schladil“ a jeho návrhy poslal „do čerta“ – vláda je tu pre ľudí a takto pomenovanému nástroju na získavanie vysokých preferencií sa podriadi všetko, predovšetkým rozumné argumenty. Z vyššie uvedeného príkladu je teda jasné, o aký typ vzťahu medzi nadriadeným a podriadeným v danej vláde ide. Lenže v posledných týždňoch obiehala médiá správa o tom, že minister Valentovič má predložiť do daného termínu návrh opatrení na riešenie problémov v zdravotníctve. Minister termín dodržal a návrhy predložil. Nebudem tu teraz rozvádzať, že logické dôsledky chorého ešte stále čiastočne soc-systému chce daný minister „riešiť“ akýmisi barličkami, v konečnom dôsledku len nastavením dlane na ďalšie a ďalšie verejné peniaze – to už je u podobne zmýšľajúcich klasika. Zaujímavé je hlavne to, že s jeho návrhmi jeho šéf pravdepodobne nie je spokojný. Vôbec sa nimi nechce zaoberať a po „intímnom“ rokovaní vyzerá minister ako po výsluchu Čeky.Ale čo vlastne čakal? Lebo ak je minister iba vykonávateľom vyššie opísaného typu, tak konkrétne svojské riešenie veľkého systémového problému nepredložil úplne logicky a očakávane. Alebo naozaj dostal tú „voľnú ruku“? A čím si to zaslúžil? Jednou z možností je, že ani samotný „boh“ nevie, ako na to – jeho soc ne-riešenia „pre ľudí“ asi na naplánovanie skutočnej reformy systému nepostačujú, naviac keď už jednu zrušil a z titulu svojho nasmerovania sa k nej nemôže vrátiť. A tak to zvalil na ministra. Vlastne mu akoby dôveroval. Možno aj dúfal, že to možno ten chlapík vyrieši. A keď už nie, tak aspoň, on, šéf, mu dal tú možnosť a všetci to videli. Ako aj to, že keď to minister nezvládol, bohužiaľ ho bude musieť vykopnúť. Veď to pokašlal on.Len som zvedavý, či mu ten ďalší (alebo ktosi z tých ďalších), koho na uvoľnené miesto čoskoro dosadí, príde na čosi iné. Čosi, čo je „pre ľudí“ a zároveň to vyrieši to, čo sa už inak ako rozumnou trhovou reformou vyriešiť nedá. Nejaký kočkopes.