Lukáš Krivošík v článku „Zaveďme daňovú demokraciu“ (.týždeň, 14/2007) rozvíja už staršiu, i keď dnes asi nie veľmi priechodnú myšlienku o tom, že počet voličských hlasov každého občana by mal zodpovedať výške jeho odvedených daní. Inak povedané, čím viac štátu odvedieš a teda o čo viac ho financuješ, o to viac hlasov máš mať pri rozhodovaní o tom, ako sa tieto peniaze použijú. Teda bohatší ľudia a majitelia firiem by mali hlasov viac ako jeden, kým ľudia ktorí dane neplatia, by nemali hlas žiadny (a samozrejme, ostalo by aj niečo medzitým). Tento princíp je v podstate spravodlivejší ako ten súčasný, keď majú všetci bez rozdielu napriek svojmu príspevku k financovaniu štátnemu rozpočtu len jeden hlas. Autor v článku spomína a rozvíja viac variantov a je možné diskutovať o tom, ktorí z nich môže byť pre konkrétnu krajinu najspravodlivejší.
Ja viem, že ešte mnoho rokov a možno nikdy sa tento princíp nepresadí. Ale pri sledovaní spomínaného i iných esemeskových hlasovaní ma vcelku fascinovalo, ako sa ľudia v mene svojho obľúbenca či obľúbenkyne dokážu rozohniť a motivovať k posielaniu esemeskových hlasov na jeho podporu. Stačí párkrát ťuknúť, bez toho, aby museli zdvihnúť zadok, nechať si z účtu odpočítať štrnásť či dvadsaťštyri korún plus DPH a danému súťažiacemu takto príde za večer až niekoľko stotisíc esemesiek. Kto si myslí, že je jeho osobným i spoločenským záujmom, aby vyhral povedzme Vilo či Viki, pošle tých esemesiek, koľko vládze a koľko jeho účet unesie. Kto to berie vlažnejšie, pošle jednu alebo žiadnu. Presadí sa tak myšlienka toho, kto dá viac.
A teda – keď si to spojíme s nechutne vysokými nákladmi na voľby či každé referendum, kedy si platíme hromadu volebných komisií a ich členov so štedrými diétami - nebolo by efektívnejšie zelektronizovať každé voľby na tento spôsob? Odpadli by náklady na volebné komisie a ručné spočítavanie hlasov, nemuseli by sme v deň volieb prispôsobovať svoj program času otvorenia volebných miestností, na výsledky by sme nemuseli čakať do rána, na ich overenie by stačila jedna pani notárka (trebárs aj pani Irena:)), a hlavne – vyhral by ten, koho fanúšikovia by obetovali najviac. Lebo keď na to majú, tak asi aj viac zarobili a (dajme tomu:))viac na daniach zaplatili.
Nedávno som na jednej neformálnej diskusii, ktorá okrem iného dospela aj k Švajčiarsku a jeho referendovej demokracii, začul zaujímavú myšlienku. Švajčiari sú preslávení svojimi častými referendami, keď občania celej krajiny či len daného kantónu hlasujú za alebo proti podstatným zmenám, ktoré sa ich týkajú alebo budú týkať. No a ten diskutujúci povedal, že keby sme takéto referendá zaviedli aj u nás, možno by sme dvesto rokov rozhodovali chybne a za tieto rozhodnutia aj adekvátne trpeli, ale neskôr by sme sa to možno naučili, pochopili svoju zodpovednosť a dospeli k takej uvedomelosti, akou sú dnes známi Švajčiari.
A ten môj nápad s esemeskovými voľbami – ja viem, že je to nepriechodná utópia a že nikdy by si žiaden politik nepodpílil pod sebou konár, keď by znížil počet hlasov masám, ktoré sú náchylné na jeho populizmus. Ale bol by to aspoň nejaký príspevok k spravodlivosti volebného systému. A keby sme chceli prejsť na referendovú demokraciu, podstatne by nám táto kombinácia tento prechod uľahčila. Hlasovali by sme trebárs aj každý týždeň, a hneď by bolo jasné či chceme alebo nechceme (anti)novinársky zákon, lisabonskú zmluvu, jednotnú menu, nižšie dane, jednu zdravotnú poisťovňu či za prezidenta starého uja . Mnohokrát by, najmä spočiatku, vyšli blbosti, ale by to blbosti naše a mohli by sme tak nadávať akurát tak na seba. V zmysle hesla, keď dvestokrát urobíš blbosť, tak dvestoprvýkrát sa rozhodneš múdrejšie, by sme sa možno niekam aj pohli. Skepsu do celého vnáša opäť populizmus súčasnej (súčasných) garnitúry (garnitúr) – keby sme jej do rúk vložili možnosť pýtať sa občanov na akúkoľvek zásadnú zmenu, pravdepodobne by to na spôsob Maďarska skĺzlo zase len k otázkam :“Ste za poplatky zdravotníctve?“ Tých dvesto omylov by počas dvesto rokov malo pravdepodobne túto podobu. A keby už sme nemali mať žiaden stredno- či krátkodobý účinok - zapojením sa do audiotextového hlasovania podporíme ekonomický rast. Čo sa nám spätne len vráti:).
