Viete, čo myslím. Začalo sa staré známe rozdávanie cudzích peňazí tými, ktorí sú – v danej chvíli – pri moci a chcú tam ostať aj naďalej. Kedysi takto rozdával Mečiar, teraz v tom tak trochu pokračujú títo noví, síce trochu lepší, no ale... Mladí ľudia dostanú finančné príspevky na internet, Dzurindova včas nastrčená nová tvár Radičová ide naprávať reformu – to znamená viac a viac rozdávať zo štátneho, čiže z cudzieho. Hnevá ma to o to viac, že tým vlastne hovorí, že tá p§vodná reforma nebola dobrá, táto je lepšia, lebo – rozdáva. Niet ľahšej veci než rozdávať peniaze, ktoré zarobili iní...
Toto sa nepatrí, pán premiér. Omnoho viac by som ho vážil, keby pokračoval v tom, čo začal. Znamenalo by to, že si za tým stojí. Že privatizácia je naozaj dobrá a prospešná pre všetkých a nie takto utekať a nepredkladať do volieb žiadne privatizačné rozhodnutia, akokeby to bolo zrazu zlé a škodlivé. Nie je!!! Chcem, aby dokončil reformu školstva, ktorá bohužiaľ vinou neschopnosti niektorých neprešla, lebo podľahla tlaku hlúpych “argumentov” nedovzdelaných “študentov” slovenského školstva, ktoré práve pre tieto chabé výsledky treba reformovať. O to už nehovorím o podraze voči ministrovi Tóthovi, ktorí chcel do rodinkárskeho systému štátom financovanej kultúry zaviesť konečne normálne prvky konkurencie a trhového mechanizmu a neplytvať netransparentne peniazmi daňových poplatníkov. Podľahnúť vydieraniu sa nemá! Umelcom, ktorých som mal rád a teraz sa za nich hanbím! Umelcom, ktorí chcú bez zmyslu požierať peniaze tých, ktorých na nich – bohužiaľ – nie sú zvedaví!
A ako by som si ho vážil najviac? (A opäť volil, samozrejme?) Nech skutočne robí kroky na získanie našej priazne, ale trochu z iného konca. Nechcem, aby rozhadzoval peniaze, ktoré mi štátny mechanizmus násilím zobral. Chcem, aby mi ich nechal! Už ma to nebaví hľadieť každý mesiac na výplatnú pásku a meditovať, prečo je môj “čistý príjem” zhruba o tretinu nižší než “príjem brutto”. Už ma to nebaví rozmýšľať nad tým, či má vôbec zmysel snažiť sa zarobiť viac – načo, keď dostanem ešte menší kus z – môjho – zarobeného koláča. Nie, ja chcem o svojich peniazoch rozhodovať sám. Sám si chcem zaplatiť vstupenku do divadla, na predstavenie, ktoré si vyberiem, lebo sa mi páči a tak odmeniť jeho tvorcov. Sám si chcem kúpiť čokokoľvek – povedzme aj nejaké to štúdium. Sám chcem prispieť tým, ktorí si nedokážu zarobiť – z rúčky do rúčky, jedine vtedy budem vidieť, ze sa medzitým nejako “nestrácajú” a putujú, kam majú. Chápete to, pán – každý jeden – premiér?!
