Tony a jeho úsmev

Britská Labour Party je síce v miestnych podmienkach naľavo od stredu, v tých našich však ešte stále (či už zas) pôsobí ako tvrdá pravica. Blairova strana vlastne zožala vtedy pred desiatimi rokmi volebný úspech práve tou slávnou „treťou cestou“, ktorá je de facto verbálnou proklamáciou abstraktných ľavicových ideí a zároveň vybraním a uchovaním hrozienok, ktoré prináša (a jej priniesol) trhový mechanizmus. Čiže vlastne ich legitimizovaním. Neviem, či ide o oceneniahodný prístup, ale výsledok, ktorým je nenápadné posúvanie socialistickej politiky doprava, sa dá prijať.Tony bol a v dnešnom preantimerikanizovanom svete, plnom verbálnych pacifistov a ochrancov „národných záujmov“, ešte stále aj je snáď jediným neuhýbajúcim spojencom Spojených štátov. Spojencom, akých transatlantická spolupráca potrebuje a akí jednoducho odpadajú – predovšetkým tí starší Taliani či Španieli, nehovoriac o našej hanbe Ficovi, ktorý je ochotný vyslať spojencom vojakov, „len ak bude zaručená ich bezpečnosť.“ Za tento principiálny postoj žne Blair čoraz väčšiu kritiku doma i z radov vlastnej strany, no rád som ho mal práve preto, že napriek percentám (opäť mám nutkanie na porovnanie s tým našim) v ňom zotrváva a neuhýba pod tlakom vrtkavej verejnej mienky. No a jeho posledné gesto. Dobrovoľných odchodov z vrcholnej politiky v dejinách mnoho nebolo. A to bez ohľadu na to, či ide o krajiny demokratické či totalitné. Tony, ktorý odišiel „v čase najlepšom pre krajinu i pre neho“ sa tak zaradil povedzme k barónke Thatcherovej, Augustovi Pinochetovi či Borisovi Jeľcinovi. Analógia s akýmkoľvek predstaviteľom našej politickej scény, ktorej jednou z najdoočíbijúcejších čŕt je držanie sa zubami-nechtami funkcie ako ideálneho zdroja príjmu, ma nenapadá.Ale skutočne rád som ho mal pre čosi iné. Pre jeho úsmev. Ten úsmev, ktorý pevne drží na jeho britskom ksichte, bez ohľadu na to, či v parlamente vtipkuje, alebo hovorí o udalostiach vážnych, smutných či tragických. Povedzme si rovno, je to úsmev nacvičený, tak ako má (mať) správny politik nacvičených mnoho gest. Tento je však nacvičený dokonale – nepôsobí rušivo ani pri spomínaných vážnych chvíľach a práve svojou prirodzenou nenútenosťou smutné chvíle zjemňuje, rovnako ako uľahčuje presadenie nepopulárnych, no nekompromisných postojov. Málokto zo svetových či našich politikov mal talent či trpezlivosť dotiahnuť umenie mimiky či gestiky do takéhoto výsledku. Rovnako principiálny Bush sa skutočne nesympaticky mračí a len tým dáva body svojmu „štváčskemu“ imidžu, Chirac či Schroder sa škerili falošnosťou a nadutosťou. Gestika nášho Dzurindu je síce sympatická, no prah umelosti a naučenosti zatiaľ neprekročila, Fico sa usmieva akurát vtedy, keď výsmechom reaguje na nepríjemné otázky novinárov. V tomto bol teda naozaj na míle pred nimi všetkými. Tonyho úsmev.(písané pre internetový magazín "Publikum")