Politici a ostatní diskutéri, ktorí si teraz žnú svojich päťnásť minút so svojou kritikou relácie, opakujú v podstate čosi také, že relácia bola neobjektívna, keďže nedávala rovnaký priestor všetkým politickým stranám a vo verejnoprávnej televízii teda nemá čo hľadať. Možno im unikol fakt, že „Pod lampou“ nikdy nemala ambíciu byť suchopárnou politickou diskusiou „nedeľného“ typu, v ktorej dostávajú všetky významné politické tábory rovnaký priestor a neposúvajú sa nikam. V tých niekoľkých posledných diskusiách o spoločenských problémoch v mori menej akútno-spoločenských tém ako krása, vesmír, život s postihnutými ľuďmi či smrť však - pokiaľ to niekto z nich sledoval - dostávali priestor rozdielne nie politické tábory, ale názory – zastúpené publicistami, aktivistami či bývalými politikmi.
Optika kritikov je zvláštna – podľa nej je namieste sledovať verejnoprávnu televíziu so stopkami v rukách, aby každá politická sila dostala rovnaký priestor a nemohla sa nedajbože prezentovať viac na úkor iných. Dokonca podľa obhajcov zmyslu existencie verejnoprávnej televízie ako takej je toto vlastne jej hlavným cieľom. Analyzoval však niekto týmto spôsobom reláciu „Metro“, či už v nej dostali rovnaký priestor všetky hudobné štýly, či dokonca všetci slovenskí umelci? Alebo reláciu „Umenie 06“, či mal každý druh umenia rovnaký počet relácií? Alebo každá vedná disciplína samostatný dokumentárny seriál či každý filmový režisér svoju retrospektívnu prehliadku alebo dokonca, či dostáva šancu na účinkovanie každý slovenský herec? Asi nie. Lebo je to presne rovnako absurdné.
Obhajcovia verejnoprávnosti rozmýšľajú akosi opačne – ako dieťa, keď si škrabe ľavé ucho pravou rukou cez celú lebku. Možnosť vystúpenia v neštátnych médiách nestačí, priestor je nerovnomerný, ktosi alebo niečo má väčší priestor než ten druhý. Preto potrebujeme verejnoprávnu televíziu, aby sa v nej každý mohol prezentovať rovnako. Keď však nastane prípad, že niekto má v určitej chvíli o čosi väčší vplyv, dokonca autor v autorskej relácii prezentuje svoj názor, namieste je stop. Svojský pohľad nahradíme opäť stopkami a priestorom, v ktorom sa nič nehýbe.
Podobným sporom a politickým tlakom sa vyhneme len tak, ak žiadnu verejnoprávnu televíziu mať nebudeme. Priestor každému politikovi, umelcovi, umeniu či akejkoľvek oblasti ľudského života v médiách má logicky zodpovedať len a len záujmu divákov – veľký, menší alebo žiadny. Na toto úplne postačia súkromné (komerčné i nekomerčné) médiá a myslím, že to celkom slušne aj zvládajú. Stačí si raz dať maratón nedeľných diskusií vo všetkých televíziách - niet dôvodu (a ani to nikto z politikov zatiaľ neurobil) na námietku neobjektívnosti.
Ak nechceme politické nominácie a nekompetentné politické tlaky bez štipky podnikateľskej motivácie v štátnych podnikoch, niet lepšej cesty, než ich privatizácia. Ak rovnakú neprirodzenosť nestrpíme v štátnych médiách, namieste je analogický postup.
