Pamätám si výrok niektorého zo slovenských hokejistov (ktorého neviem) kedysi z prvých rokov samostatného Slovenska, ktorý hovoril zhruba čosi ako (necitujem)“ v tomto mužstve je lepšie ako v tom česko-slovenskom, lebo sú tu samí Slováci”. Veru boli, mali sme, čo sme chceli, i keď spočiatku v podradnejšej skupine, no postupne sa slovenský tím stal jedným z tých vedúcich a vyhrávajúcich. Spolu s takými Američanmi, Rusmi, Kanaďanmi a .... Čechmi. Tými Čechmi, ktorých sme tak chceli zbaviť.
Neviem sa zbaviť toho pocitu. Každý rok, keď chlapci dosiahnu nejakí ten úspech, a najmä keď ho nedosiahnu, prípadne sú k nemu len na krok. Povedzme aj kvôli Čechom, na ktorých narazili. Chápete to? Dvaja z najlepších. Mohli byť spolu a vyhrávať to každý rok. Majstrovstvá, olympiádu, čokoľvek chcete. Túžba po moci jedných neohrabancov spolu s nedospelou túžbou po samostatnom štáte, čistom od iných národov, rás a názorov, tých druhých, spôsobili okrem iného i to, že kvalita sa rozdelila a rozriedila. Ja viem, dnes vidíme, že samostatný štát mal aj zopár výhod – napríklad že sa už v prípade neúspechu nemôžeme na nikoho vyhovárať, najmä na NICH nie – no nič to nemení na fakte, že vznikol z takýchto nízkych pohnútok. Spolu s hokejovou silou sme prišli o synergickú výhodu aj v iných oblastiach, čo už. Máme čo sme chceli. Aj (takmer) každoročnú smutnú - síce iba športovú - bitku medzi oboma národmi. A odchod domov jedného z nich.
Mohlo to byť inak. Dnes už nemôže, ja viem. Ale povedať si to môžeme.
