Park v Košiciach-Barci je národnou kultúrnou pamiatkou. Až teraz, po čase, som si naozaj uvedomil, aký je rozprávkový: chodníky lemujú všelijaké hrubizné a storočné stromiská, prekvapí vkusný prírodný amfiteáter pre miestnych a najmä jazierko s ostrovčekom, altánkom a kačičkami, ktoré napriek ich množstvu sú tam stále a zatiaľ ich nikto neukradol ani nezožral. Na jednom konci parku sa nachádza jeden z dvoch kaštieľov. Komu patril a akú má históriu neviem, Milan Kolcun by o tomto mieste mohol urobiť jednu zo svojich potuliek. Ale pamätám si tam mäsiarsku učňovku, teraz v ňom sídli miestny úrad. V druhom kaštieli, tom kedysi možno ešte krajšom, bol chlapčenský internát školy. Aj školská jedáleň, do ktorej sme chodili na obedy. Taká domáca atmosféra, malo to dokopy iba pár miestností, v jednej maličkej bola jedáleň, v ktorej papkali všetci bez rozdielu, prázdna tácka sa vyniesla k zadnému vchodu, kde sa o to postarali tety.
Už vtedy (1993) nám nejaká učiteľka pri výklade v rámci branného cvičenia (stará praktika) vykladala o tom, že kaštieľ je kultúrnou pamiatkou. Môj spolužiak Milan sa vtedy oprel rukou o stenu a ako na ilustráciu výkladu z nej odpadol kus omietky o rozmere asi tak meter štvorcový. Dnes mal kaštieľ okná a dvere zatlčené drevenými doskami, akoby bolo po vojne.
Tohto roku som už viackrát začul správu, že z kaštieľa má byť hotel. Luxuxný, päťhviezdičkový. Že ku kaštieľu pristavia päťposchodovú budovu, prepojenú presklenou chodbou. Že v chránenom parku hrozí výrub stromov. A strata ticha a pokoja a vidieckej atmosféry.
Tentoraz som už aj ja bol vtiahnutý do dilemy. Aktivity aktivistov, najmä ekologických či mestských, vnímam s konskou rezervou až podozrením z pomätenia zdravého rozumu. V Košiciach dlhodobo rastie demagogicky šírená nevôľa voči tažbe uránu na Jahodnej. Ale niekte sa ten urán predsa ťažiť musí. Znížme všetci spotrebu energie o 80% a postačí aj dynamo na bicykli. Preto nemám rád hrdinstvá tohto typu.
Či iniciatíva proti dnes už utešene rastúcemu Auparku. Okrem toho, že nerozumiem, čo sa komu páčilo na tom betónovom buzerplaci, ktorý tam bol niekoľko desaťročí, skladali sme na ňom tak akurát pioniersky sľub a obklopovalo hop pár rovnako nevkusných betónových molochov, kuriozitou je, že len a práve vďaka stavebným prácam sa podarilo objaviť citadelu zo 17. storočia, pár mesiacov už kultúrnu pamiatku. A čudujsasvete, ľudia, ktorí proti výstavbe protestovali, sa správe nepotešili, ale protestovali ďalej. Citadela sa podľa všetkého zachráni, no neviem či viac vďaka protestom alebo vôli investora. Nestačí však ani to.
A kaštieľ. Škoda tých pár stromov, storočných. Škoda toho kľudu. Ale na druhej strane: ten kaštieľ je prázdny, mŕtvy a o chvíľu spadne. Všetci ochranári a aktivisti ho mali doteraz na háku, hlavne, že stál. Teraz ho ktosi za vlastné zrekonštruuje, bude potom stáť ešte dlho, pekne vyzerať (až na tú prístavbu) a hlavne sa používať. Neskutočne čarovný park si pozrie o čosi viac ľudí, než doteraz. Stavebný ruch za pár mesiacov utíchne, namiesto pár starých stromov (rovnako ako v prípade Auparku) pribudnú nové.
(Napokon) som za. Všetko má svoju cenu a svet nie je čiernobiely - iba výhra alebo iba strata.
Druhá vec sú podozrivé, pochybné a vlastne úplne jasné účelové zmeny územného plánu či stavebné rozhodnutia v našom meste. Môj súčasný ľudský dojem je, že komunálni politici sú väčšinou úplatné kurvy. Veď čo iné je postavenie obytného domu pre pár lokálne i republikovo známych „hviezd" v mestskom parku, pri ktorom sa účelovo zmenil územný plán, obytný a očividne veľmi dobre obývaný dom sa označil za nebytový a jeden z jeho obyvateľov i autorov si zaň ešte na drzovku odniesol cenu architektov?
Svatožiaru nemajú ani aktivisti. Je totiž zaujímavé, že keď chce mesto meniť a niečo realizovať súkromný investor, za vlastné peniaze a s nádejou na efektívnu návratnosť, hneď sa dvíhajú všemožné protesty mesto milujúcich ľudí. Ale keď niečo realizuje z peňazí daňových poplatníkov - čiže nás a našich európskych spoluobčanov - nikto ani muk. Čo tak iniciatíva zachráňme plaváreň či stop prestavbe starého amfiteátru?
Nie, peniaze z európskej dojnej kravy či nášho deficitného rozpočtu tešia všetkých rovnako.
