No, neviem čo si mám myslieť. Mám teda nižší príjem než daný lekár, ktorý kvôli jeho výške štrajkuje, odmieta poskytovať zdravotnú starostlivosť ako svoju náplň práce a pre toto všetko je vďačným objektom kamier a novinových titulkov. Je teda úplne jasné, že s tým niečo musím urobiť. Keď chcem viac, musím štrajkovať.
Lenže mám smolu. Pracujem v súkromnej firme. Jediný, komu môžem adresovať svoje požiadavky, je môj šéf. Teda nebudem zaujímavý pre novinárov ani len trošku. Možno sa mi podarí strhnúť so sebou poniektorých svojich kolegov. Čo keď to v nich drieme tiež?
Pri najväčšej vôli si nás šéf vypočuje. Samozrejme, po jednom. Lebo každý máme odlišnú náplň práce a hlavne poskytujeme odlišnú kvalitu a prínos pre firmu. Jeden skrátka zarobí pre firmu viac, iný menej, niekto je vzácnejší, iný nahraditeľný. Je možné, že napokon uzná, že nie sme ohodnotený adekvátne. Ako prvý krok zváži, či spoločnosť má ma takéto zvýšenie dostatok prostriedkov. Ak nemá, bohužiaľ. Ak má, pustí a konkrétnym jedincom ohodnotenie zvýši. Niekomu viac, niekomu menej, niekomu vôbec. Podľa prínosu, samozrejme,
Slovenskí zdravotníci však požadujú zvýšenie plošne. Teda všetkým rovnako, ako za socíku. Keď padne rozumný protiargument, teda že zvýšenie patrí konkrétnym osobám podľa ich konkrétneho prínosu, tak ako vo vyššie opísanom prípade súkromnej firmy, oni zase len svoje: najprv všetkým plošne a až potom podľa prínosu. Skrátka dokolečka dokola.
Módna vlna štrajkov zachvacuje aj iné skupiny či profesie. Vo Francúzsku štrajkujú študenti, u nás prednedávnom umelci, ešte predtým policajti, poľnohospodári a podobne. Každá z menovaných skupín mala preto svoj dôvod. Ale v podstate išlo o jedno – zachovať starý systém, systém, ktorý sa má a musí meniť, aby bol efektívnejší a lepší. A lepší hlavne pre jeho používateľov. Lenže tu sa dostávame k problému.
Používateľ – zákazník zdravotníckych služieb je pacient. Nie je tajomstvom, že autori reformy vždy zdôrazňovali, že ich kroky vedú predovšetkým k blahu pacientov. “Reforma bude mať hneď od začiatku osemdesiat tisíc nepriateľov,” prognózoval múdro Zajac a myslel tým samozrejme lekárov. Lenže podľa našich zdravotníkov sú na prvom mieste oni. Tak pre koho je tu systém? Pre pacientov – užívateľov alebo servisných pracovníkov – zdravotníkov?
Rovnako to je aj inde. Policajný zbor nemal slúžiť pre občanov, nie, na prvom mieste sú strážcovia poriadku, ich istoty a tak. Poľnohospodári svoje záujmy nikdy nebalili do fráz - čiže nalievanie viac a viac peňazí do systému bez konkurencie, trhových vzťahov a efektivity. Francúzski študenti sa boja skutočného významu slova “trh” na trhu práce. A napokon umelci. Ľudia, ktorých som mal vždy rád a niekedy som sa medzi nich – ak sa neurazia – aj skromne rátal, nariekali nad zavádzaním normálnych trhových vzťahov do sféry kultúry a pýtali na svoju existenciu peniaze od daňových poplatníkov, z ktorých ich umenie sleduje naozaj len skromné percento.
Lenže nie je riešením neustále nastavovať dlaň. Čakať na “nejakú tú miliardičku”, ako to úprimne vyjadril ďalší zo zdravotníkov v diskusii. Odmeňovaní by mali byť tí kvalitní, ktorí poskytujú čo najvyšší prínos pre čo najviac zákazníkov, resp. používateľov. Samozrejme, použijúc základné matematické a ekonomické princípy, musia mať tí menej kvalitní príjem nižší alebo úplne zmeniť profesiu. Tak ako to robíme my v súkromných firmách. Práve takýmto zmenám by mali byť otvorení všetci – zle platení zdravotníci, nespokojní francúzski študenti či slovenskí umelci.
Lebo keď neustúpia, začnem aj ja. Vyberiem sa do ulíc, strhnem so sebou nespokojencov z ostatných firiem a budeme požadovať, čo nás len napadne. Nie od šéfov, ale od vlády. Predovšetkým zastavenie reforiem, privatizácie, liberalizácie, kapitalizmu, skrátka všetkého zlého. A návrat socíku.
