Tento môj známy sa o štátnych inštitúciám vyjadruje výlučne len ako o “štátnej mafii”. Pre istotu im nič, keď nemusí, neplatí. Vyjadruje tým len, že tento mechanizmus brzdí jeho podnikanie a je to aj vidieť. Hnevá ho, že zamestnáva ľudí a ako trest za to, že tak činí, musí odviesť ďalších 38 percent z ich platu štátu. S povzdychom dodáva, že nemá žiadnu motiváciu im tie platy zvýšiť: “Aby som im platil viac? Nikdy!”
V spoločnosti, kde pracujem, musíme ako licencovaný subjekt odviesť štátu špeciálnu daň 5 percent z výšky našich tržieb. Ešte pred tým než ich získame. A zopakujem, ak niekomu nedošlo: z výšky našich TRŽIEB. Nikto sa nás nepýta na naše náklady a teda či sme zarobili alebo prerobili. Ak teda sme za mesiac zarobili 100 tisíc korún a minuli 120 tisíc, môžeme si ešte ďalších 5 tisíc k tým minutým pripočítať. Musíme ich teda odviesť tak či tak. V prípade, že tak neučiníme, môžeme sa s biznisom rozlúčiť.
Minulý týždeň, dva dni pred posledným termínom na podanie daňového priznania, dostal iný môj známy šok z výšky dane, ktorá mu vyšla. Trval presne dva dni, práve toľko, než už s tým nemohol robiť nič. Nemal ani poňatia, kde tie peniaze zohnať. Takto naraz. Aby nešiel do basy. Možno bude jeho rodina polroka chleba s masťou jesť, ktovie.
Tiež nemám najlepšie srdce, na tie dane. Tri mesiace som strávil nad papiermi, aby mohla spoločnosť podať daňové priznanie. Tri mesiace kvôli štátu. Úradníkom, aby mali čo robiť, vykázať činnosť, prípadne čím sa živiť. Za ten čas (a minutú enegiu) sa dalo niečo vybudovať, postaviť, rozbehnúť, peniaze zarobiť – a nie počítať, koľko ich zas len niekomu dáme.
Nemám rád úradnícke krysy. Poviem to úprimne. Neprodukujú, nevytvárajú, len sa priživujú na výsledkoch práce tých, ktorí produktujú a vytvárajú. A úplne neproduktívne – neposkytujú im totiž (alebo len vo veľmi málo prípadoch) žiadnu protihodnotu. Ak aj áno, tak veľmi mizernej kvality. Štátne zdravotníctvo bolo vždy a všade nefungujúce a skorumpované, štátne školstvo produkuje hlupákov, o štátnej kultúre radšej pomlčím. A dokonca ani nemá tendenciu naše peniaze šetriť – naopak, má sklon k rastu. Je ich stále viac a viac. A ani sa neostýchajú tam na tých úradoch zakrývať, že nemajú čo robiť. Že by prácu piatich z nich urobil jeden. Štátny mechanizmus je okrem toho, žej takto veľkým požieračom peňazí aj iným spôsobom – ak peniaze daňových poplatníkov prerozdeľuje povedzme aj na ušľachtilé ciele, väčšina týchto peňazí sa na miesto určenia nedostane. Priveľa rúk ich totiž drží. Ak chcete prispieť tomu, kto nemá, dajte mu to prosím priamo. Z rúčky do rúčky. Nedajte zarobiť sprostredkovateľom.
Poznám zopár ľudí, ktorí síce pracujú v štátnej správe (patria k NIM), no vážim si ich, lebo robia svoju prácu poctivo a dobre. Na druhej strane mám medzi NIMI niekoľko priateľov, ktorí mi napriek všetkému, prečo ich mám rád, len s úsmevom na tvári potvrdzujú, že na úradoch sa “veľké nič” robí. Sú to koniec-koncov len krysy. Potrebujeme ich preto vyhubiť. Lebo prežijú. Oni nás
