Totiž v hlavných správach slovenských médií sa dozviete, kto zahynul pri autonehode, čo povedal, resp. odmietol povedať Fico, prípadne koľko ľudí zabili dnes v Iraku či v pásme Gazy, ale to je asi tak všetko. Obávam sa, že kto má (maximálne) len tento zdroj informácií, môže sa mylne domnievať, že vie o dianí vo svete vlastne všetko. Vynechajme teraz súvislosti jednotlivých udalostí a povedzme, že o tom, čo vo veľkej väčšine krajín vôbec denne deje - teda samotné fakty - sa skrátka nedozvedáme. Musí prísť zanietená nadácia, aby nám (poniektorým, neľahostajným) ukázala, že v množstve krajín nie je vôbec samozrejmosťou sloboda, aká poznáme my, o ekonomickom blahobyte s ňou súvisiacim ani nehovoriac, naopak, obyvatelia sú v nej ohlupovaní, bez možnosti slobodného myslenia, sebarealizácie a a komunikácie, nútení žiť v ružovo propagovanej biede, mnohokrát väznení, mučení a popravovaní. Obrovské polia takejto hanby pokrývajú bohužiaľ takmer celú Áziu, Afriku a Južnú Ameriku – niekoľkonásobne väčšie množstvo ľudí, než sú obyvatelia niekoľkých krajín Západu a ide bohužiaľ aj o krajiny neďaleké – Lukašenkovo Bielorusko, Putinovo Rusko či islamistický Irán. A ak to aj náhodou vieme, je nám to jedno – jedna moja kamarátka v čase oslobodzovania Afganistanu od Talibanu o tamojšom režime brániacom ženám chodiť slobodne po ulici skonštatovala: „Veď to je ich kultúra“. O politikoch, alibisticky opakujúcich frázy o nekomentovaní vnútorných záležitostí iných krajín, radšej ani nehovorím – spomeňme takého Gašparoviča v Rusku či Fica o Bielorusku. Veď sme kedysi boli bratmi, nie?
Lenže od predstaviteľov vyspelej západnej civlizácie (myslím tým aj nás) sa totiž akosi vyžaduje, aby okrem vychutnávania si všetkých jej výdobytkov neupadla do ľahostajnosti a apatie a bola pri riešení problémov ľudí v iných častiach sveta trochu viac pozornejšia, prípadne aktívnejšia. Predovšetkým o nich treba vedieť a už aj to je úspech. Poniektorí z nás však neobsedia v kľude pred obrazovkami a priamo vycestujú, aby osobne, mnohokrát riskujúc zdravie či život, postihnutým pomohli. Hovorím teraz o tých málo pracovníkoch nadácií, ktorí cestujú na Kubu, Bieloruska či Afriky – za všetky spomeniem aspoň nadáciu Pontis, ktorá zorganizovala vyššie spomenutú výstavu. Aj vďaka ním sa tamojšie režimy zvetrávajú – optimisticky si myslím, že Lukašenka či Fidela už toho veľa nečaká a vlna slobody sa vďaka aktivite samotných disidentov podporovaných zo (aj toho nášho) zahraničia prevalí. Smutnejšie je mi však pri pohľade na Severnú Kóreu – situácia, keď do „vzduchotesne“ uzavretej krajiny nemôže preniknúť žiadna informácia (kdeže internet) o živote v normálnom svete, keď sú vyhladovaní obyvatelia masírovaní len jedinou pravdou, už šanca na zrodenie nejakej koncentrovanej aktivity nie je – keby aj bola, jej nositeľ je zlikvidovaný už v zárodku. Neviem a netrúfam si odhadovať, ako dlho to ešte potrvá a akým spôsobom to môže padnúť – žeby preteky v zbrojení al´a Reagan vs. ZSSR? Čo sa týka islamistického Iránu, tam sa dlho sa uvoľňované opraty režimu opäť uťahujú – no napriek tomu mladí slobodu chcú, pokiaľ sa dá, robia si ju doma, ak sa dať nebude, emigrujú. No o biedna Afrika – tá tu bude podľa mňa dovtedy, kým vyspelý svet bude vyhadzovaním peňazí daňových poplatníkov sponzorovať tamojších diktátorov (vďaka, Ti, nešťastný Bono, Bob a všetci ktorí vám naleteli), či dokedy farizejská EÚ neuvoľní svoje trhy pre výrobcov z ostatného sveta a zároveň prestane dotovať svoje poľnohospodárske produkty.
Myslím si, že raz za čas, keď cestujeme po Európe, nezaškodí odbočiť z hlavných ciest a centier, a pozrieť si niektorý z nacistických koncentračných táborov. Nielen známejší Auschwitz, ale aj tie menej citované, no nemenej hroznejšie. Myslím si, že o veciach, ktoré sa stali v minulosti, musíme vedieť, musíme o nich čítať a rozmýšľať, aby... aby? Bolo to už toľkokrát povedané. Kopa svinstiev sa stala aj bližšie (čiže u nás), a dobách bližších k tým dnešným. Mnoho mojich známych čistokrvne pragmaticky mávne rukou, keď sa niektorá z týchto udalostí čo len spomenie – akosi to totiž nemá súvis s dneškom a nedokáže to naše ekonomické postavenie ovplyvniť. Priatelia, ktorí majú o pár rokov menej, o obludnosti socializmu a jeho zločinoch, ktoré sa spáchali vlastne len nedávno, nevedia už vôbec. Vďaka momentálne ohrozenému Ústavu pamäti národa síce už mnoho vieme , i keď to trápne nič, ktoré odflákli (a dodnes flákajú) učitelia na základných a stredných školách, zo svojho postavenia napraviť veľmi nemohol. Veľa urobili publicisti, no dnes sa to ešte stále (či už?) akosi „nenosí“. No postaviť do ulíc tabule, ktoré by otvorili oči jednak tým, ktorí dodnes plačú za „mliekom za dve koruny“ (aj keď naň museli denne trpieť v rade,) a na druhej strane by rozžírili obzory o nedávnej histórii krajiny a priblížili súvislosti s dneškom tým mladším, by nebol zlý nápad. Ja viem, hneď by „zagágali“ tí, ktorí na rozpitvávaní minulosti záujem nemajú (veď aj načo nie?), a bolo by ich dosť A pravdepodobne by sa náležitým hlukom postarali o nerušenie pohodlnej „hrubej čiary“. Výstava, učitelia, médiá, filmy a knihy – v každom prípade hovoriť musíme. Aj kvôli nám, pretože podľa mňa zďaleka nie je dobojované (česť práci, červení bratia). Predovšetkým to však možno zvýši našu citlivosť voči tým, ktorí ešte musia (a dlho budú) trpieť.
