Muži zneužívajú, využívajú, ovládajú, manipulujú a inak vykorisťujú ženy. Táto téza ovláda západnú spoločnosť už dlhé desaťročia. Existujú však aj názory, ktoré tvrdia, že je to trochu inak a vlastne celé naopak. Esther Vilar napísala začiatkom sedemdesiatych rokov s cieľom demonštrovať tento názor pár kníh. Kniha, o ktorej bude reč, je jednou z nich a tézy v nej rozoberané sú aj napriek času vydania knihy úžasne provokujúce až šokujúce. Tak poďme na to.
Vzťah ochraňovania a vzťah sexuálnych partnerov sa vylučujú
Skúsme sa pozrieť na vzťah otca (resp. matky) a jeho (jej) dieťaťa. Charakterizuje ho to, že otec ľúbi a opatruje tvora, ktorý je jemu podobný. Zároveň je podriadený duševne (hlúpejší) i telesne (slabší). Láska v tomto prípade má podobu opatrovania. Silnejší opatruje slabšieho jedinca svojho druhu. Fyzickej príťažlivosti v nej niet.
Naproti tomu existuje ešte vzťah medzi sexuálnymi partnermi. Tento napĺňa presne opačné znaky. Partneri sú si fyzicky čo najviac protikladní - iba v tom prípade sa kvalitne priťahujú. Zároveň sú intelektuálne rovnocenní.
Fyzická láska a láska k ochraňovanému objektu sa práve pre tieto úplne rozdielne rysy navzájom vylučujú. Nemožno niekoho ochraňovať ako dieťa a zároveň s ním mať fyzický vzťah. A naopak. I keď v praxi sa úloha oboch týchto vzťahov mnohokrát zamieňa.
Ženy v roli ochraňovaného ovládajú mužov a nútia ich tak k polygamii
Moc žien spočíva v tom, že sa dokážu stať objektom uspokojovania pudu druhého človeka. Z troch potenciálnych mocenských blokov - deti, muži, ženy - dokážu rozšíriťsvoju moc tak, že budú pre svojho partnera okrem sexuálnej partnerky zároveň aj ochraňovaným objektom. Ide vlastne o adopciu, ktorú ženy absolvujú z rozumu - veď prečo by sa dobrovoľne zriekli moci, ktorú im dáva príroda?
Keďže ženy de facto určujú formu lásky - teda vyžadujú ochranu - muži nedokážu uspokojiť svoj pud hľadania skutočného sexuálneho partnera. Doma majú len ochraňovaný objekt, vyžadujúci lásku k blížnemu. Chtiac-nechtiac sú tak nútení k rôznym formám polygamie - či už simultánnej (muž má doma ochraňovaný objekt a sexuálnym partnerom je jeho milenka), suksesívnej (hľadanie zakaždým novej partnerky), sporadické dobrodružstvá či symbolické náhrady reálneho vzťahu.
Moc žien v spoločnosti a manipulácia s médiami
Ženy sú teda v spoločnosti v porovnaní s mužmi jednoznačne vo výhode. Teda žiadne utláčanie, vykorisťovanie a zneužívanie. Ženy údajne premyslenými praktikami ovládajú verejnú mienku vo svoj prospech - teda udržiavajú obraz utláčanej menšiny. Avšak nielen oni - tento obraz sa hodí aj mužom, či už pre politické ciele (socialisti a ľavičiari) alebo pre zakrývanie vlastnej neschopnosti a mužskej slabosti.
Médiá s tézou utláčania žien nadšene spolupracujú. Príbehy o utláčaní, krivdách a nespravodlivosti sú akosi pozitívne diskriminované a zvláštne žiadané či čítané aj dnes. Jedným z možných vysvetlení je nečisté svedomie tej druhej časti populácie - píšeme o ničení prírody a globálnom otepľovaní, no sami sa výdobytkov techniky nevzdáme, rovnako píšeme o utláčaní žien, keďže sa za túto situáciu (rozumej muži) cítime vinní.
K všeobecnému súhlasu prispieva okrem iného aj polopravdivosť štatistík - žien je v populácii síce krehká, ale väčšina. Majú teda reálnu moc zvoliť si ako politických zástupcov kohokoľvek. Fakt, že xv demokratických krajinách sú pri moci prevažne muži, ukazuje, že ženám tento status vyhovuje. Muži zarábajú viacerými úväzkami a muži živia prevažne svoje ženy, naopak to býva zriedka. Muži chodia do vojen a muži vedú firmy či spoločnosť. Ženy zriedka. Ťažký údel radi prenechajú svojim partnerom. Kto je teda vo výhode?
Láska ako definícia
Okrem hlavnej tézy, s ktorou sa teda dá úžasne polemizovať (autorka sa v čase vydania knihy dostala podľa vlastných slov do silnej izolácie) kniha poskytuje aj niekoľko vedľajších či podporných myšlienok, ktoré nadchnú každého premýšľajúceho človeka bez ohľadu na farbu názoru. Jeden príklad: na jednoduchú otázku "Čo je to láska?" nachádza autorka prostredníctvom ďalších zdrojov peknú odpoveď: láska je vzájomnou definíciou oboch partnerov. Jeden partner sa podriadi definícii druhého partnera a tým nadobudne reálne obrysy, rovnako, ako ulice nadobúdajú svoj tvar iba vďaka budovám, ktoré ich obkolesujú a tvoria. Sme vyjadrením obrazu toho druhého a akékoľvek narušenie (napr. nevera či polygamia) naruší aj našu definíciu. Pri absolútnej strate lásky druhého prichádzame o svoju úplnú definíciu. "Našimi" slovami: sme nešťastní, zúfalí a stratení.
Ešte jeden dúšok slepačej polievky, ktorý poteší dušu každého človeka, považujúceho sa za nadpriemerne inteligentného:) :
"Priemerný inteligent pozerá na vec vždy iba z jedného uhla, preto sa v určitej situácii vie rýchlo rozhodnúť a svoj život ´zvláda´ pomerne ľahko. Ibaže vec má viacero stránok. Nadpriemerný inteligent vidí všetky odrazu: k svojmu názoru pristúpi vždy ešte jeden, ktorý by tiež mohol mať. Čo je teda správne a čo nie? Ak sa zachová tak a tak potom sa stane to, alebo má rovnaké vyhliadky tamto? Nadpriemerne vysoká inteligencia spôsobuje strach zo života a váhavosť pri rozhodovaní."
Polygamia škodí mužom, nie ženám
Vyhliadka na záver:
Keďže ženy-ochraňované objekty nepotrebujú od svojho ochrancu, aby bol zároveň aj milencom, konkurencia (iné ženy) im príliš nevadí - ak teda neohrozuje ich postavenie ochraňovaného objektu. Ak muž svojou polygamiou komusi škodí, tak len druhým mužom - tým že ich oberá o potenciálnu partnerku.
Všetkým dvojiciam, ktoré rady premýšľajú o zdanlivo pevných pravdách i tým, ktorí žijú v zajatí nemenných dogiem, knihu napriek jej veku vrelo odporúčam. Napríklad ako ideálny darček pod stromček:)
Veselé Vianoce:)
Knihu "Polygamné pohlavie - Právo muža na dve ženy" od Esther Vilar vydalo v r. 2011 vydavateľstvo Botond Tkačik-Celok.
