O pocite dostatku

Ďuro je síce (z bezpečnostných dôvodov) vymyslený, ale takých kamarátov má každý niekoľko (ak Ďurom nie je sám). V dobe všadeprítomného internetu nie je problém stiahnuť z cudzieho počítača prakticky čokoľvek, od každodennej hudby cez aktuálny softvér až po zabezpečené novinky amerických filmových spoločností. Vďaka (zatiaľ) pomaly sa rozbiehajúcemu systému ochrany vlastníctva to (aspoň u nás) zatiaľ nie je ani nijako vážne nebezpečné. Že to nie je legálne, že je to vlastne krádež cudzieho vlastníctva, alebo že to možno naopak umelecké diela šíri, to poniektorí už aj vieme. Ale nie o tom som chcel.

Kedysi, keď som mal povedzme desať rokov, bol som neuveriteľne šťastný, keď sa mi podarilo nahrať z rádia obľúbenú skladbu na MC kazetu. Keď som si neskôr zaobstaral originál nosič nejakého interpreta, bol to priam div. O radosti, keď môj otec v šesťdesiatych rokoch mohol letmo a náhodou zachytiť v rádiu obľúbených Beatles (samozrejme, o nejakej tej platni ani nerozmýšľajúc), ani nehovorím. Väčšinu albumov „mojich“ kapiel som samozrejme pre ich cenu nemohol mať, radosť mi spôsobovalo, keď som z času na čas dostal čosi ako darček či doslova vydrankal od priateľov, aby mi niečo nahrali. Dajme tomu, že v súčasnosti si môžem kúpiť podstatne viac (dnes už CD) nosičov, stále je tu čosi ako rozpočtová krivka, predstavujúca rozpočtové obmedzenie. Jednoducho nemôžeme mať všetko a je to v poriadku. Vďaka tomu, že každý tovar má svoju cenu, sme nútení sa rozhodovať medzi viacerými, s vedomím toho, že na niečo sa nedostane. Zároveň si už zaobstaraný statok - tým, že sme zaň zaplatili časť zo svojho príjmu a k jeho zaobstaraniu vynaložili určitú námahu - nejakým spôsobom vážime, chránime pred poškodením, vychutnávame z neho radosť či pôžitok. Platí to samozrejme aj o iných tovaroch, či už povedzme filme v kine či na DVD alebo pri obyčajnom pive.

Keď však máme naporúdzi praticky všetko, čo na trhu v minulosti bolo a dnes je (sme späť pri hudbe), hodnota, ktorú pre nás niečo predstavuje, sa akosi rozriedi. K možnosti počúvať toho ktorého interpreta neviedla žiadna cesta, nič sme nevynaložili, ani námahu, ani prostriedky. Pokladáme za samozrejmosť plný disk čohokoľvek. Neviem však, či je to zdravé. Ten pocit dostatku. Pretože práve pocit nedostatku niekam vždy viedol - nedostatok voľných pracovných miest k podnikaniu a tvorbe nových alebo nízky zisk k inováciám či novým predajným cestám. S trochou pritiahnutia za vlasy mi to v princípe pripomína šejka, ktorý od dobroty financuje školy pre teroristov či mafiánskeho bossa, ktorý z nude šnupe kokaín. Už skrátka nie je nič, za čím treba ísť, cieľ, o dosiahnutie ktorého sa snažiť (stále sme pri hudbe). Nenastáva v takýchto prípadoch ochabnutie úsilia, zníženie motivácie a aktivity, až pasivita či degenerácia? Veď skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby podobný stav nastal pri potravinách či iných bežných tovaroch. Príkladom môžu byť niektoré rómske rodiny v osadách - bezpracný príjem urobil z poberateľov dávok jedincov nezodpovedných za seba, svoju rodinu i budúcnosť a úplne odstránil vzťah k práci či akejkoľvek inej aktivite a záujmom.

Toľko o mojom pocite dostatku. Kto chce, môže ho pokojne pokladať za obyčajné moralizovanie. Za úvahu však stojí.