Pani v biopotravinách je deň za dňom smutnejšia. Nové potraviny v meste sa akosi nechytili a - veď všetci žijeme z toho, čo zarobíme. Ale že ja jej vždy zlepším náladu. Wau.
A že či mi to zlepšuje náladu. Že vraj to totiž platí aj naopak. Teda nielen: „cítim sa fajn a teda usmievam sa", ale: „usmievam sa, a cítim sa preto fajn". (Hej, poznám z Ally McBeal:)).
Tá pani mi ešte porozprávala o akomsi pánovi nepamätámakosavolal. Okrem iného sa venoval technikám na zlepšovanie zraku, mal by som teda o ňom počuť, ale nepočul. Prežil časť v živote v akomsi kláštore bohviekde na konci sveta. Jedným z pravidiel, ktoré museli všetci obyvatelia dodržiavať, bol povinný úsmev na tvári non-stop. Každý musel povinne aspoň raz denne niesť niekoľkolitrovú kaď na vodu do studne vzdialenej pár kilometrov, naplniť ju a potom je vláčiť plnú späť. Samozrejme „keep smiling". Predstavení kláštora striehli z veže ďalekohľadom a keď náhodou komusi ten úsmev na tvári povolil... Hybaj ešte raz. Raz sa spomínaný pán v noci prebudil a zľakol sa akejsi vyškerenej tváre vedľa seba. Potom si uvedomil, že je to zrkadlo. Že sa už usmieva, aj keď nemusí. Že už ten úsmev na jeho tvári primrzol. ...
Obchodníci, školitelia, učitelia vedia, že úsmev sa vracia. Ak stojíte pred publikom alebo len jedným človekom roztrasený a vážny, ľudia, ktorí čakajú na vaše slová, nemajú dôvod poslať vám teplo. Tak prijímate len chlad, lepíte ho na ten svoj a tak sa to nabaľuje ako snehová guľa. Naopak - ak sa premôžete, váš úsmev vyvolá úsmevy aj oproti a opäť - nabalí sa to, narastie a je superJ.
Obchodníci tiež vedia jednu úžasnú vec: usmievajte sa, aj keď iba telefonujete. Síce váš ksicht nevidno, ale ten úsmev a pozitívnu energiu je na druhej strane cítiť. A môžem potvrdiť, že to je cítiť. A dokonca to platí aj vtedy, keď sa škľabíte vy - cítite to teplo na druhej strane.
Ale nie je všetko len úsmev, úprimný či trochu nakopnutý.
Je tu aj čosi hlbšie.
Smiech.
Prečo musíš vždy všetko obrátiť na srandu? To ti nie je nič sväté?
Nie, nie je.
Prečo sa nesmiať, keď môžeme? Prečo si neuťahovať, keď je z čoho? Prečo neplakať, kým nemáme prečo?
Budú aj chvíle, keď bude prečo (plakať).
Že vraj čosi také hovoril aj Kristus. (Vraj, bolo mi to povedané:)): keď ho ktosi kedysi kdesi na akomsi svätom mieste kritizoval, že sa smeje, povedal, že plačte až vtedy, keď tu nebudem (trochu to vztiahol na seba:), čo už).
Realita je, aká je. Aj srandovná a veselá. A keď nie je, treba si ju takou urobiť. A nie je takou mnohokrát, podľa niektorých nikdy. Tí niektorí sa volali Benny Hill, Rowan Atkinson či Laurel a Hardy. Podľa toho, čo vieme, veľmi smutní ľudia. Ale veľmi múdri. Vedeli, že jediný nástroj proti smútku sveta je sranda.
Černí baroni bola kniha o neveselých veciach. Smiech bol však terapiou, plynutím času zlé odpláva a ostane len to veselé, prípadne si zo zlého a hlúpeho veselé urobíme.
Magor Ivan Martin Jirous rozprával komusi, kto to potom rozprával mne, prečo preboha o ťažkých rokoch v komunistickej base spomína len cez úsmevné historky: „Veď to by sa inak nedalo prežiť!"
Smiech je silnou zbraňou proti ľudskej hlúposti, fanatizmu i tyranii. Smiech vnútorne slobodných vždy dráždil diktátorov, naháňal im strach, preto boli zakázaní L+S, preto počas mečiarizmu zmizli z obrazoviek Markovič či Apropáci. A mnohokrát tí „cieľoví" nemali na to, pochopiť ho. A preto mohli L+S v osemdesiatych rokoch znova hrať.
V inom kláštore, než vyššespomínanom, virtuálnom z Mena ruže (knihy, nie filmu:)), bol smiech vec tak utajovaná, že sa kvôli nej aj vraždilo. Smiech je nebezpečný, lebo „zbavuje sedliaka strachu pred diablom".
Smiech pomáha prekonávať šliapnutia do hovna. Veď čo už, stalo sa. Sulík (sloník) v parlamente (porceláne) je očistný prvok.
Špička v MHD, autobus čaká na križovatke, ľudí v ňom požehnane, zároveň však akési medziticho, čakanie na zelenú. Dieťa matke na kolene plače a trošku aj trucuje, tak normálne, zdravo. V tom sa otočí na sedadle o meter ďalej taká babizňa (babajaga z mrázika bola oproti nej princezná so zlatou hviezdou) a to dajmetomuticho chrapľavo presekne: „Tak buď už konečne ticho! Kto to kedy videl, toľko revať?! Všetci to musíme počúvať!." A otočí sa. Ticho pokračovalo a narástlo, stuhli sme všetci totiž výdatne.
Aj princezné musia byť.
Sú ľudia, do života ktorých lúč smiechu neprenikne nikdy. Berme to ako odstrašujúci príklad.
