Prechádzajúc sa okolo betónového monštra, v ktorom majú podľa najnovších rozhodnutí mocných sídliť všetky scény bratislavského SND, som si spomenul na túto príhodu. V skrátenej forme vlastne vysvetlila, v čom spočíva(l) celý hlúpy problém i spor.
Za dokončenie tejto obludy horlili vždy najmä dve skupiny ľudí – herci, resp. všetci divadelníci, a ľudia, ktorí do divadla síce nechodia, no z akýchsi dôvodov považujú dokončenie tejto budovy za vec svätú. Tým prvým ide okrem kšeftu i o prestíž: chcú mať symbol - svojho umenia, národa, čojaviemčoho -, možno im ten pomník symbolizuje uznanie zo strany spoločnosti, ktoré sa im podľa všetkého doteraz asi nedostalo v dostatočnej miere. Tým druhým možno tiež ide o akýsi symbol: Budeme mať divadlo. My, národ slovenský. Čo už po tom, že doň nechodíme, nerozumieme mu, nezaujíma nás.
Keby ju chcela najmä tretia – a najdôležitejšia – skupina, teda diváci, problém by tu možno ani nebol. Ako povedal Michal Hvorecký, keby si každý z obyvateľov Slovenska kúpil raz ročne lístok do divadla, peniaze na dostavbu i prevádzku by tu boli. Dajme tomu, že to sedí – v princípe, ak by Slováci mali o divadlo skutočne záujem, bol by vyriešená otázka financovania i naplnenej kapacity, ktorá v nových priestoroch hrozí byť nevyužitou. I keď na niektoré činoherné predstavenia SND je často vypredané, nezdá sa mi , že by sa do divadla dobýjali sklamané davy. Kto nestihne, kúpi si lístok na ďalšiu reprízu.SND hraje svoje tituly dosť často na to, aby si to dalo – viem, o čom hovorím.
Lenže taký záujem tu zatiaľ nie je. Niekoľkonásobne väčšie sály budú polo- až štvrtinovo naplnené pôsobiť naozaj kuriózne. A nech nikto nevraví, že záujem ľudí o divadlo sa zvýši tým, že sa dostavia budova.
Malicherný problém divadla symbolizuje väčšiu a dlhodobejšiu otázku financovania kultúry vôbec. Jeden tábor tvrdí, že kultúru má financovať štát, teda vlastne dotovať z peňazí všetkých daňových poplatníkov, teda aj tých, ktorých vôbec nezaujíma. Zdanlivo radikálnejšie názory, ktoré podľa mna ctia zdravý rozum i slušnosť, hovoria, že takéto niečo je nespravodlivé. Financovanie kultúry je možné z príspevkov ich poberateľov (teda nás návštevníkov divadiel, kín, čitateľov, poslucháčov) i z príspevkov súkromných mecenášov. To, že sa to dá, dokazujú povedzme i niektoré malé divadlá, súkromné vydavateľstvá či prosperujúci hudobníci. A povedzme nech aj lístok do divadla stojí o niečo viac než doteraz – to, že ľudia sú ochotní si za tú svoju kultúru zaplatiť, dokazuje množstvo príkladov. Vstupenky na vystúpenia českých divadiel na Slovensku za niekoľko stovák sa vypredajú v priebehu niekoľkých hodín. A zvýšenie sadzby DPH na všetky tovary, teda i knihy – kníhkupci sa len usmievajú: tržby im rastú rovnakým tempom, ako doteraz.
Kráčam na Malú scénu SND a obzerám si siluetu budovy na brehu. Zaujímal by ma i názor tých pravých (častých, verných, rozmýšľajúcich) divákov na estetický prínos novej budovy. Máte skutočne záujem o vychutnávanie tohto vznešeného, okrem iného i vizuálne pôsobivého umenia v priestoroch takejto vonkoncom nevábnej ozruty na brehu Dunaja? Chcete tráviť čas v útrobách riečnej príšery? V tomto mauzóleu akokeby z čias najtuhšieho stalinizmu?
