Trojposchodový paneláčik zo šesťdesiatych rokov, v ktorom bývam, má svoje čaro. Aj napriek tomu, že ľudia dneška, mňa nevynímajúc, neradi dávajú o sebe vedieť a neradi sa pýtajú na ostatných, aby to potom dávali vedieť či dozvedali sa na facebooku, všetko, čo sa v dome deje, jednoducho vidieť či počuť. A aj keď ma to vôbec nezaujíma, bývam na prízemí a vidím možno ešte viac než tí, ktorých by to zaujímalo.
Vidieť a počuť napríklad:
kto kedy chodí do práce, z práce, do krčmy, behať a hocikde inde
kto s kým chodí
čo varila suseda nado mnou a všetky ostatné susedy a čo budú variť zajtra
ako často potrebuje ísť von psík tety z druhého poschodia a aké má vlastne v ten-ktorý deň trávenie
kto má nové auto, komu sa pokazilo a kto chodí pešo
koho dieťa už chodí do školy, ktoré poza školu a koho dieťa má nového priateľa
aké návštevy chodia k jednotlivým nájomníkom - teda koho navštevujú deti, koho polícia a koho nikto
kto počúva akú hudbu a ktorú televíznu reláciu
kto bol kedy na záchod
všetci počujú, že som si kúpil bubon a usilovne sa na ňom sebarealizujem
Pri poslednej výmene názorov v našej domácnosti - vrátane lietajúcich predmetov, buchnutých dverí či narýchlo sa vzdaľujúcich podpätkov - mali všetci obyvatelia domčeka namiesto šeherezády, paneláku, nočných správ, adely, vzájomných rozhovorov, spánku, facebooku a twitteru - nás.
Kam sa hrabú desiatky sociálnych sietí na trojposchodový štyridsaťročný panelák?
