Chvíľu som bol touto voľbou, ovplyvnenou dobrou obchodníckou prácou pracovníčky mobilného operátora, dezorientovaný. Potom som si však nad nový zázrak sadol, a - začal som to žrať. Hľa, rádio, empétrojky, video, uff, vidím seba, to je asi videotelefón, internet, slušný organizér... Hocijaký telefón, ktorý som používal doteraz a aký som si vlastne pôvodne chcel zobrať, oproti tomuto tu prudko zbledol. Tak som sa hral a bavkal, trvalo to tri dni a tri noci.
Potom – keď ošiaľ opadol - som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. V škole nás učili, že cieľom a základným princípom marketingu každej spoločnosti – teda v mojom prípade mobilného operátora – je uspokojiť existujúce potreby zákazníkov a tak zarobiť. To znamená, chceš telefón, dáme ti ho, chceš telefón čojaviem so slnečnými okuliarmi, vyrobíme ti ho a bude. Samozrejmem, keďže zákazníci sú všelijakí, jeden chce to, druhý ono, jeden v nižšej cene jednoduchšiu vec, iný drahú hračku s vodotryskom, marketing diferencuje - vyrobí pre každú skupinu čo najvhodnejší produkt. Teda preto sa v ponuke nachádzajú jednoduchšie telefóny predovšetkým na telefonovanie za tú nešťastnú korunu a zároveň aj desaťtisícové už ani nie telefóny.
No, a tu to nesedí. Ja som potreboval skutočne niečo jednoduché za menej peňazí. No teraz, keď už vlastním čosi o pár stupňov vyššie, hovorím si: ty somár, a ty si chcel nejakú “šunku” za korunu, čo by si s tým robil, veď by si úplne zaostal. Už si to neviem ani len predstaviť. Nehovoriac o tom, že by som bol skutočne pozadu oproti tým, čo si drahé a najnovšie hračky kupujú pravidelne.
Čo sa teda stalo? Spoločnosť už neupokojila moju existujúcu potrebu, nie, pracovníčka pri pulte, marketingové oddelenie ako i celé vedenie nadnárodnej korporácie mi vsugerovali inú – vyššiu – potrebu, aby mi ju následne uspokojili a získali tak povedzme ešte väčší prospech. Teda nie najprv potreba a prispôsobenie sa tejto potrebe zo strany firmy, ale úplne naopak – my zákazníci sa prispôsobujeme trendom. Spoločnosť vlastne predbehla moju potrebu. A ja som sa prispôsobil tlaku jej šikovného kroku, ako i ma vlastne tlačia i náskoky priateľov (cez ktorých realizuje svoju stratégiu zase len spoločnosť). To znamená kolotoč, neustále sa zrýchľujúci – čo je na jeho konci? Stále nové a nové hračky, bez ohľadu na to či ich potrebujeme alebo nie – budeme ich mať. Trochu mi to pripomína počítačový priemysel – stále nové a nové verzie hardvéru i softvéru nás nútia kupovať si ich, pretože naše doterajšie zariadenia, s ktorými sme síce spokojní, však nestačia a nie sú kompatibilné s tými najnovšími, s ktorými budú musieť skôr či neskôr spolupracovať – niet úniku.
Dúfam, že to nevyznie ako nejaké ľavicové nariekanie :) Bohužiaľ či chvalabohu, konzumovať musíme, ak chceme prežiť – totiž ak by sme nemíňali viac a viac my, nebudú na nás míňať viac a viac iní. Teda konzumuj alebo umri. A diktatúra marketingu je vlastne vec dobrá a užitočná – veď bez toho, že by sme si to sami priali, máme život stále komfortnejší a príjemnejší. To sa predsa s diktatúrou proletariátu a biedou, ktorú spôsobila, nedá veru ani náhodou porovnať.
