Tykaj, ži neformálne a dožiješ sa sto rokov!

Ešte lepší bol, keď pri ďalšej príležitosti pokračovala v doterajšom vykaní, akoby nič. Na milé upozornenie, že „si predsa tykáme“, reagovala smiechom a prosbou o pochopenie, že zabúda, snaží sa byť ku každému seriózna a tak. Nič sa nedeje. Lenže pokračovala v tom aj naďalej. Nedalo sa nič iné, len sa s tým akosi zmieriť a – keďže slušnosť káže komunikovať v rovnakej forme – naskočiť opäť na vykanie, aby nedošlo k trápnym kolíziám. Čo už. Prežijem to.Ono tá slečna je naozaj seriózny a skutočne svedomitý pracovník, aspoň takýto dojem na mne zanecháva, a to, čo tu spomínam, je pravdepodobne asi len svedomitý dôsledok tejto svedomitosti. Keď vypijeme liter slivky, možno to poľaví. Ale nejde o ňu. Ono je to zaujímavé sledovať, čo také tykanie robí s ľuďmi, keď sú si navzájom podriadení. Zo všetkých svojich šéfov som si tykal len s jedným, išlo o taký neformálny kolektív, aj keď bol o desať rokov starší, aj keď ma ixkrát nasr-dil, tam to fungovalo. Ale nedokážem zabudnúť na iný kolektív, tiež relatívne mladý, kde si s „direktorom“ tykali vlastne všetci jemu priamo podriadení vedúci pracovníci. Ale len v neformálnej debate. Na porade sa vykalo. Aspoň teda oni jemu. On tykal. No nielen to. Adekvátne forme oslovovania sa aj komunikovalo. Podriadení boli na tej porade značne zhrbení, nesmelí, tichí, vlastne aj dosť napnutí, ťažšie sa im obhajovalo a prijímalo kritiku od najvyššieho, o to viac, keď im on uvoľnene pred všetkými tykal a, povedzme si, aj dosť brechal. Stalo sa aj, že ktosi stratil nervy a s plačom vybehol von. No potom, kdesi na chodbe či v krčme, boli už opäť starí kamaráti. Forma oslovovania ľudí mení.Niečo podobné, ale v opačnom prevedení: Braňo mal dvadsaťpäť rokov a jeho a náš spoločný šéf asi dvakrát toľko. S málokým, resp. vôbec s nikým si vo firme netykal, nebol tu taký blízky vekový priemer a tak. Raz pri akomsi „pijálese“ na svojej chate si však Braňom potykal. Od tej chvíle Braňo upravil nielen oslovovanie, ale aj tón a spôsob komunikácie s ním. Tie porady bolo treba zažiť. Konateľ síce jednoznačne (i keď dosť potichu) hovoril svoje, zato Braňo mu ako jediný nielenže protirečil, ale s vetami ako „A to si ako predstavuješ? Nie, nie, kamarát, na toto zabudni,“ mu autoritu poslal kamsi do vesmíru. Možno to konateľ aj oľutoval. Ale späť už nemohol.Na mojom druhom súčasnom pracovisku spolupracujem a sedím v kancelárii s dámami vo veku asi tak mojich rodičov. Mal som obavy, práve preto, že viem, ako pohodu - a najmä tú pracovnú - ovplyvňujú neformálne vzťahy, o to viac, keď sa touto kartou snažil môj ex-šéf z predchádzajúceho pôsobiska vyhovoriť mi mnou plánovanú zmenu. Teraz som tu už nejakú dobu a to celkom v pohode. Možno to nie je o ideálne ono, možno sa s kým porozprávať, ako bolo včera v krčme, na koncerte či párty, naopak, dozviem sa toho veľa zo života vnúčeniec či zaťov, ale ľady nie sú, poriadne sa nasmejeme a poniektorí aj naučíme. Človek stále bohatne.V rámci vysielania jedného z dokumentárno-vzdelávacích TV staníc nedávno dávali reláciu o životnom štýle. Jej obsah bol zložený z akýchsi výsledkov prieskumov, ktoré hovorili, čo je pre naše šťastie, zdravie, pohodu, dlhovekosť, funkčnosť rodiny, potenciu a bohviečo dobré a čo nie. Taký vedecký bulvár, beriem s konskou rezervou, ak vôbec, no niekedy je to aj celkom sranda. Jeden z výskumov sa pýtal: Čo má na dlhovekosť väčší vplyv – rodina alebo priatelia? Po reklame a niekoľkých ďalších „zisteniach“ zaznel prekvapivý výsledok: vek človeka viac pozitívne ovplyvňujú priatelia.Ponaučenie dňa: ži tak neformálne, ako len vieš, tykaj si a pi s každým, kým sa dá a vek sto rokov ťa neminie. Niet nič ľahšieho:)