Poznám ho z niektorej zo škôl, bohviektorej. Nie nejak hlboko, iba tak zbežne, spolužiaci z ročníka, akých je sto. Pred rokom, keď sme sa to stretli po dlhočiznom čase, rozprával, že učí na niekoľkých súkromných školách, má prekladateľskú firmu, skrátka, že sa mu darí, také rozprávanie, aké počúvam v posledných rokoch často. Kombinácia talentu a hospodárskeho boomu . Aj ten sme vychválili. Že z času na čas príde na víkend do mesta, ubytuje sa u matky, vyberie si divadelné predstavenie a ide, a keď nič poriadne nehrajú, vyberie sa údolím, prevetrať sa, takým šialeným krokom ma hnal, čo už, bohviekam sa naháňal.
Teraz, rok nato, sme už ten minuloročný úspech krajiny pochválili ako čosi, čo bolo krásne, ale už toho niet, ale v podstate sa u neho nič nezmenilo. Len si plánuje kúpiť auto, čaká v poradovníku, a preto pije namiesto čohosi lepšieho čaj a minerálku, skrátka šetrí, ale nie nejak drasticky, krízovo, len tak, na to auto.
Potom, aby som aj ja čosi povedal, sme sa dostali k téme, čo ostatní spolužiaci. Vyšlo zo mňa, čosi ako koľko bábätok sa mi objavuje pravidelne na facebooku a ešte niečo s tým súvisiace. Načo on, v tej šialenej chôdzi, no rovnako mdlým hlasom: „Neviem si predstaviť, že by som také čosi mal riešiť. Fakt nie." A ďalej: „Jediné, na čo sa teraz sústreďujem, je práca." Mlčal som ako ten les tam kdesi nad nami, aby to on ukončil vetou, úplne protikladnou k jeho superspokojnému imidžu: „Život je v podstate veľmi smutný." A odpojil sa odo mňa, aby si sadol k potoku, lebo ho vraj bolia nohy a tam sa mu uľaví.
Priznám sa bez mučenia, že som ho tam nechal, splnil prianie bez okolkov a hneď, ako sa dalo, som urobil čelom vzad a trielil od neho dvakrát tak šialene rýchlo, ako sme kráčali tam. Nie, nie, nie! Ja viem, mal som na neho kričať, človeče, preber sa, zobuď sa, času je šialene málo, prefackať ho z celej sily, viem, mal som ho zobrať do mesta, opiť, nechať v strip-bordeli, nech sa tam vyšantí a trebárs rovno odetí aj ožení, viem to a budem to vedieť naveky. Lenže ja nie, ja som utekal, tento zážitok musel v ten večer vykompenzovať zážitok oveľa väčší a silnejší, satuday live night.
Pripomínal mi samého seba kedysi, a nielen to, pripomínal mi tých ďalších, čo žijú v ulitách, a vôbec si to neuvedomujú a preto sa nesnažia prekopať von, toho, hentoho i tamtú. A ja, čo to vidím, chápem a prežívam s nimi, by som ich mal vytiahnuť, ale to nevládzem, nechcem, len utekám, radšej.
Starý múdry muž Paul Johnson, autor skvelých Dějin dvacátého století, ktorých sedemsto strán sa číta ako krimi bestseller, v knihe Tvůrci napísal: „Žijeme v slzavém údolí, které začíná pláčem novorozeněte a s naším stárnutím se nestává o nic veselejším.". Ale aj: „Humor, jenž nás na chvíli rozveselí, je jednou z nejcennejších lidských útech a dar humoru je vzácný a k nezaplacení."
Áno, má pravdu, radujme sa, tešme, blbnime, uťahujme si zo seba a zo svetu naokolo, aj keď to niekedy prešvihneme, niekoho naserieme, urazíme, aj za tú cenu. Pretože smiať sa je vždy lepšie ako plakať.
Choďte tam niekto, vytiahnite ho odtiaľ, možno tam ešte stále alebo opäť zas sedí, pri tom potoku, aspoň teda každú sobotu večer, keď v divadle nehrajú nič veselé. Keď už ja nie, tak niekto iný, nejaká víla či pokušiteľ diabol, čo má silu pohnúť so svetom, životmi a urobiť tak dobrý skutok.
