A zrazu, po pár hodinách v krajine nikoho, ju obklopuje tá šedivosť rodnej hrudy, zamračení a tak trochu aj škaredí ľudia, podkožulezúce pohľady tiet na ulici a na druhý deň škola. Srdeční, štedrí a pohostinní, bezprostredne komunikatívni a veselí tenerifčania jej zrazu pripadali ako stratený svet dávno vyhynutých dinosaurov.
Prvú noc preplakala, nechcela vidieť sestru, brata, rodičov, kamarátky, tak zmierené a šťastné s tým sivým naokolo, akoby oni boli nosičmi toho hnusného pocitu. Prešlo pár dní, potom týždeň a napokon sa dostavilo, zmierenie. Lucia sa akosi zžila s tým, že žije v tomto meste, chodí do školy a že život tam je síce neskutočne krásny, ale skutočne neskutočne nepatril jej. Našla si priateľa s feliciou a snáď bola aj šťastná.
Stál tam, vpredu, nie nešťastný, šťastný, ako sa patrí, nestál tam z hlúpej náhody, ale z láskavej hlúposti, dobrovoľne, zodpovedne, sám za seba. Nevesta žiarila, my všetci sme sa tešili, boli zlatí, vždy boli zlatí a dúfajme, že takí aj zostanú, aj v tom striebornom veku. Len možno on sa tak neleskol, nesvietil, snáď to tam ani nebolo vidno, cez tie vrstvy mejkapu, ale poznám ho, týždne predtým, i potom, taká akási...clivota, rovná hladina lesného jazera, pokojná, tichá, tajomná, temná.
Niežeby nebol rád, to nie. Tešil sa na dni, ktoré prídu, ale napriek tomu ho ovládal akýsi smútok, zastretý pohľad. Hriala ho nadchádzajúca stabilita, istoty, pevnosť rodinného zázemia, ale niečo v tej budúcnosti bolo také, hm, nie čierne, ale sivšie, či možno bezfarebnejšie. Už nebude každý večer v inej krčme bohvieskýmkaždým až do nádherného ranného úsvitu, už neochutná viac všetky ženy sveta, už sa len tak nevyberie s jednou kapsou cez Maďarsko do Talianska, potom Španielska, kanáre a Argentína a potom naspäť, cez Austráliu bohvieeštekam, len tak, s pár pesos a prácou, ktorá dnes je a zajtra už je iná a inde, stále noví ľudia, nový lajfstajl, z ruky do huby a pod jednou dekou v kutici, bez starostí, čo bude zajtra a kedy a či vôbec sa vráti k rodnej hrude. Nie, toto všetko už nebude. Zmizla sloboda a možnosti, áno, to bola príčina, jednoduchá a definitívna strata možností, toho, čo môže byť. Ostalo, len to, čo bude. Chápal som ho, aspoň ten princíp. Teraz sa s tým zmieroval. Tou clivotou, zadumanosťou, zastretosťou.
Majka od detstva kreslila, maľovala, tvarovala, bavkala sa s tými nesympatickými materiálmi, čo my ostatní tak zo srdca neľúbime z hodín výtvarnej výchovy, drôtiky, sadrové potvorky, textil, farby v tube, čojaviem. A mala spolu s Monikou, jej súputníčkou z výtvarnej školy, kde napokon zakotvila, taký sen, zmaturujú, zbalia sa a pôjdu cez hory, do južného Francúzska, tam budú všetky tie náhrdelníky, náušničky, brošne, ozdoby do vlasov, unikátnu originálnu bižu, všemožné čačky tohto druhu na hlavu, telo i do bytu, predávať, z toho žiť, kočovať, žiť ako cigáni, možno neisto, ale šťastne, pestro, zaujímavo a dobrodružne, niet toho, kto by taký sen nemal.
Potom prišiel Ondrej, Majka sa nám zaľúbila, čoskoro otehotnela, Monika sa teda vybrala sama a posielala svojej kamarátke mamičke emaily, smsky i originálne papierové pohľadnice z miest, kade sa túlala. Sen umrel, Majka však v tom nastúpivšom pokoji domova, občas prerušovanom slušne pokojnou dcérkou, ďalej potvorkovala a kreslila a maľovala a bolo jej úžasne, niet nad taký život, keď môžeme unikať, byť niečoho pánom a čosi tvoriť, svety, krajiny a vtláčať im srdcia a pohľady a pocity.
Možno sa treba zmieriť, možno je to v nás dané ako správne a nevyhnutné, čo zachráni našu stabilitu a rovnováhu, náš autoregulačný prvok spásy, ktorý nám zabrániť rútiť sa do neistoty a záhuby, prípadne tam priviesť aj ďalších. Sedkajme si radšej na zadočku doma, v domove sivučkom, ale našom, so škaredými, ale našimi, tešme sa z rodinky, neutekajme od nej, nech všetci majú ten pocit stability, pečivo na raňajky, domácnosť s televízorom a vianoce s ihličím, čo už, asi to tak má byť. Buďme zodpovední.
Ale aspoň v niečom byť unforgiven ako Clint Eastwood. Aspoň v niečom si zachovať únikovú cestičku, akou bola tajná úniková cestička do hlavy Johna Malkovicha, sveta neuveriteľného, lebo je nepredstaviteľný a predovšetkým stopercentne iný, i keď postavený na hlavu, možnože práve preto. Mať svoj raj, svoje kanáre, svoje domorodkyne, lagúnu s kokosovými orechmi, miesto, kde si pánom a svet navôkol je tvoj, stačí lusknúť a zmení sa k tvojej vôli. Ujsť tam kedykoľvek alebo trebárs navždy, stojí to za to, keď ti to pomôže byť sebou samým, žiť s úsmevom od rána do večera, žiť zmierený, s tým všetkým, s čím pohnúť nejde alebo sa nemá.
Žiť svoje sny. Aspoň občas sa zachrániť.
