Teda to aspoň do chvíle, kým sa v ich dlhoročnom trojuholníku nezjavil muž. Jedna z nich bola síce o čosi šťastnejšia, ale chvíle pri kuchynskom stole boli preč. Zavialo od nich trošku smútku. Čo už.
Za dedinou štyri vŕby stoja
jedna z nich je určite tá moja,
ta ja chodím, keď sa zvečerí.
Keď rozprávame, čosi ide von. Akýsi tlak, možno tažoba, nastáva uvoľnenie. To, že to čo je v nás, formulujeme do viet – možno vážnejších, možno takých blbnutých – a to, že nás možno niekto aj počúva, či dokonca na to niečo aj hovorí, dáva taký pocit, naozajstný, že sme.
Z času na čas potrebujeme niekomu povedať, že „život je sviňa“ alebo že „Boh je!“, trebárs aj keď to toho druhého houby zaujíma. Keď ho to aj zaujíma, alebo sa tak aspoň tvári, ešte lepšie. Je to ako vydýchaný vzduch, ktorý potrebujeme dostať von. Ideme ďalej.
Neviem, zdá sa mi, že ľudia, o ktorých viem, že odmalička rozoberali všetučičko všetko, čo ich postretlo v ich životoch, so súrodencami, rodičmi či bohviekým, nemávajú problémy alebo aspoň ich minimum, sú vyrovnanejší, sústredenejší na podstatné veci, prácu, svet atď. A zdá sa mi, že to platí aj naopak. Presne to sa mi zdá.
Za dedinou rastú štyri vŕby,
vždy ta zájdem, keď ma jazyk svrbí,
iba jednej z nich sa zdôverím.
Tí, ktorí píšu, píšu len a len preto. Potrebujú rozprávať, dostať zo seba čosi von. Dá im to silu nateraz a pocit nesmrteľnosti na neskôr. Kto sa zaľúbil do Zamilovaného Shakespeara , vie prečo Vilo napísal Romea a Júliu a Večer trojkráľový. Kto videl "básnikov", nemusí skutočných básnikov ani čítať, aby chápal. Asi preto sú na svete tie tony kníh. Aby ich autori vládali ďalej žiť.
Ak máš aj ty pochybností hŕbu,
tak si nájdi mlčanlivú vŕbu,
tak si nájde stromček bútľavý.
Woody Allen posiela v každom zo svojich štyridsiatich filmov svoje postavičky k psychoterapeutovi. Tam ležia na terapeutickej posteli, rozprávajú a melú, terapeut mlčky počúva a napokon oznámi, že čas vypršal. Woody v podstate rozpráva a melie stále o sebe a poskytuje si tým takú terapiu, už len tým, že tie filmy tvorí, akoby mal každý deň umrieť. Každý rok nový film, aj keď nemusí a všetky v podstate o tom istom, smeje sa a uľavuje sa mu, smejeme sa s ním a uľavuje sa nám tiež a jemu o to viac. Vie, čo robí.
„Keď nenavštevujete psychoterapeuta, čo robíte, keď máte nejaký problém?“ spýtala sa pekná a udivená Linda Kozlowski Krokodíla Dundeeho . „Keď má niekto problém, povie to Paulovi, Paul to povie ostatným, preberie sa to a je po probléme“, vysvetlil jej on ten svoj recept.
Nech žije ajsikjú, skajp, míbo a čojaviemčoešte. Nemyslím si to stopercetne, tieto vynálezy už narobili dosť škody, ale aj tak. Ventily.
Za dedinou štyri vŕby kvitnú,
čo si počnem, ak tú moju vytnú,
kde sa mojej duši uľaví?
Ďakujem všetkým svojim vŕbam.
Citácie kurzívou sú z piesne Milana Lasicu a Jara Filipa "Za dedinou".
P.S. V kinách čoskoro bude najnovší Woodyho film Vicky Cristina Barcelona, v Barcelone sa odohrávajúci i natočený, a s mojimi obľúbenými - Scarlett, Penelopou a Javierom Bardemom. Natáčací denník stojí za prečítanie:)
