Keď som bol malý, „šľapal“ som na knihách a samozrejme, televízii. Jedným z obľúbených žánrov bolo tzv. sci-fi, rozpísané vedecko-technická fantastika. Socialistická televízia toho pre virtuálneho dobrodružstva chtivého sopliaka ponúkala všeobecne bez ohľadu na žáner pomenej. To lákavé „sci-fi“ tak sem tam približovali len nejaké austrálske či novozélandské seriály. A samozrejme sovietske. Tie najzaujímavejšie a najkrajšie však z akéhosi nepochopiteľného dôvodu išli zriedka. Neskôr knihy Jula Verna, Stanislava Lema, komiksy legendárneho českého „ábíčká“ (pre napamätníkov časopis ABC) či slovenského Zenitu. No a „ítý“, americký „ítý“ a za ním sa to už valilo.
Vo všetkých podobných príbehoch, ktoré sa väčšinou odohrávali v časoch vzdialených kdesi v ďalekej budúcnosti, sa diali veci, ktoré sme si v danej dobe nedokázali vôbec predstaviť, že sa skutočne odohrávajú. Lietalo sa z planéty na planétu, ľudia sa dorozumievali obrazom, ľudstvu pomáhali roboty, čo ja viem čo ešte. S otcom sme sa vždy smiali, že také hlúposti, ako je povedzme videotelefón, v našej rozvinutej fáze socializmu, keď postavenie paneláku trvá roky, nezažijeme nikdy.
A teraz bác. Dvere sa otvárajú sami od seba. Prostredníctvom miniatúrnych škatuliek, ktoré nám môžu spadnúť do hociktorej škáry v zemi, sa vieme dorozumieť s kýmkoľvek na svete. Keby len to – mobil už dnes neponúka povedzme len takú pôrodnicu (aj to bude). Auto vieme odomknúť i zamknúť na diaľku. Stroje-počítače riadia či uľahčujú vlastne všetko – talentovanejší jedinci zarábajú kopu peňazí pár kliknutiami denne. Vesmírna turistika sa rozbieha. Je to tu, niekdajšie sci-fi sa odohráva „live“ priamo pred nami akoby nič. A my nič.
Splnilo sa to. Presne, ako keď Julo Verne kedysi vymýšľal hlúposti typu podmorská ponorka, lietanie vzduchom či cesta do vesmíru a „triezvi“ ľudia sa mu smiali, aby sme ho dnes oceňovali, aký to bol jasnozrivý prognostik. Zďaleka nebol jediný. Takže vymyslite si hocijakú hlúposť a stačí počkať pár rokov a bude to tu. I keď spočiatku možno vôbec nie zadarmo – ekonomické zákonitosti nepustia.
Mojím favoritom je cestovanie v čase. Zatiaľ sa odohráva len v teoreticko-polemickej rovine, ale ktovie. S ohľadom na rýchlosť vývoja v posledných desaťročiach som presvedčený, že ešte za svojho života vycestujem kuknúť „live“ na Napoleona, Ježiša Krista či si posedím v akejsi mestskej kaviarni v mojej obľúbenej prvej československej republike. Takisto verím, že jedným šmahom vyriešime aj štandardné prehistorické záhady, ako je tá, či pyramídy postavila prechádzajúca vyspelá generácia, „bohovia“ z vesmíru či tí chudáci otroci. A múdri vývojári určite vyriešia klasický problém, uvádzaný v literatúre, ako tam v minulosti nič nepokašľať, aby sme nebodaj čosi v toku času nezmenili a neovplyvnili tak (aj svoju vlastnú) súčasnosť i budúcnosť.
V niektorom súčasnom sci-fi (myslím, že to bol Minority Report, ale nie som si istý, dnes už totiž prehľad vôbec nemám:)) kdesi v ďalekej budúcnosti rieši polícia bezpečnosť obyvateľov tým, že dokáže kontrolovať myšlienky ľudí a vopred tak predchádzať potencionálnym trestným činom. To je jedna z extrémnych možností, kam sa to môže preklopiť z negatívnej strany. Obavy o stratu súkromia či obmedzovanie osobnej slobody v mene boja proti zločinom či terorizmu dnes rastú a dosahujú podobné extrémy. V súčasnosti už reálna a rastúca „kamerizácia“, možnosti lokalizácie či snaha vlády o kontrolu telefónnych hovorov k nim výdatne prispievajú. Stačí opäť chvíľu počkať a možno tu bude aj tá kontrola myslí.
Takže tak. Sny sa plnia. Do oboch smerov.
P.S. Keď som toto dopísal, vo verejnoprávnej TV dávali akýsi magazín o vede a technike, v ktorom úplne vážne opisovali prvé pokusy, ako sa vedci úspešne dostávajú k čítaniu ľudských myšlienok. Pôvodne som mal pocit, že som to v závere článku trochu prehnal. Ale „houby“. Nebudem spať.
