V prípade, že ste na tento článok natrafili pred tým, ako ste si pozreli hru Ako jeleň budeš si tam chodiť, mám pre Vás pár rád:
Choďte si ju pozrieť.
Neočakávajte blízku adaptáciu hry Hájnikova žena, len miernu inšpiráciu.
Choďte za umeleckým, nie divadelným zážitkom.
Nesústreďte sa na dej a nesnažte sa pátrať po dejovej línií. Budete sklamaní. Sústreďte sa na repliky a na symboly. Na motívy, ktoré sa v hre opakujú a na realitu, ktorú odrážajú.
Ak nemáte poňatia čo je scéna s praním, prečítajte si Hájnikovu ženu.
Pripravte sa na expresívny jazyk a cudzie jazyky.
Choďte na predstavenie s otvorenou mysľou, pretože táto hra nie je americký trhák, ktorý ste videli už 20 krát s rôznym obsadením .
Nečítajte tento článok až kým si nepozriete predstavenie.
Ako jeleň budeš si tam chodiť je divadelné predstavenie martinského SKD režírované Lukášom Brutovským, ešte nedávno umeleckým šéfom divadla. Drvivá väčšina predstavenia je koncipovaná ako dialóg alebo monológ nerovnako rozdelený medzi troma hercami Barborou Palčíkovou, Matejom Babejom (alternuje Adrián Hudák) a Jánom Dobríkom. Koniec predstavenia uvádza 10-minútový blok pohybového predstavenia dvadsiatich žien, súčasťou ktorého mám tú poctu byť (zároveň nemôžem povedať, že mám prístup k zamýšľanému významu diela a preto vyhlasujem, že všetko čo píšem sú moje vlastné interpretácie alebo výsledky diskusie s kolegyňami zo zboru žien). Z tohto dôvodu som videla predstavenie hneď niekoľkokrát a musím povedať, že som bola pri poslednej návšteve prekvapená jeho premenou.
Predstavenie je zamerané na aktuálne problémy spoločnosti, aj napriek tomu, že pracuje s motívmi z Hájnikovej ženy, a preto je možno jeho povinnosťou a možno len pasiou hercov, že sa neustále mení. Zo scény so zúfalým hercom došikanovaným k agresívnym činnom bola odstránená zbraň, možno práve pod vplyvom udalostí v Spišskej starej vsi. Do iných častí hry sa dostali napríklad repliky o zápise majetku do nefungujúceho katastra. Hra teda v mojich očiach buduje na svojej liberálnej povahe a stavia si aktuálnejšie ciele než sa držať sto rokov starého predpisu. Což je možno jeden z dôvodov prečo sa hra mnohým nepáči. Nie je totiž založená na jasnej dejovej línii.
Prepojenie s Hájnikovou ženou
Umenie má v divákovi vyvolať emóciu, nie spokojné odfúknutie po dosiahnutí predvídateľného konca. Ako však emóciu reprodukovať? Niekedy tak že vytvoríte niečo podobne šialené.
V mojich očiach kopíruje Jeleň zážitok, ktorý má čitateľ z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy. Zložitosťou svojej kompozície a náročnou konštrukciou jazyka hra hovorí divákovi: „Ha! Ty si myslíš, že chceš vidieť Hájnikovu ženu, ale keby sme ti ju ukázali v origináli, keby sme ti recitovali Hviezdoslavovo slovo, bol by si zmätený. Polovici by si nerozumel.“ Zároveň hra dáva možnosť divákovi, aby si uvedomil, že Hájnikovu ženu možno nikdy nečítal, len si o nej vypočul od učiteľa, prečítal v čítanke, alebo videl interpretáciu deja. Ale dej a celé dielo sú dve diametrálne odlišné veci. Jak jeleň budeš si tam chodiť dáva divákovi možnosť, aby si uvedomil či skutočne pozná slovenskú kultúru alebo len „reprodukciu jej reprodukcie pod sklom v etnografickom múzeu.“ Ak ste z divadla odišli uprostred predstavenia, tak je odpoveď jasná, odišli by ste aj od Hviezdoslavovej pôvodnej tvorby a Jeleň Vám to chrstla do očí.
Znásilnenie/obťažovanie/degradácia ženy
Téma ženy je v hre všadeprítomná. Najvýraznejšia je Hviezdoslavova scéna s praním, v ktorej je Hanka obťažovaná – hra obviňuje diváka, že tam je hlavne kvôli nej. V scéne s gitarou (alternatíva scény s praním) je očividné, že sa Hanka chichoce, flirtuje, hrá sa na hlúpučkú, láka.
Na jednej strane to môžeme považovať za zobrazenie popisu situácie z pohľadu násilníka – „ona si to o to žiadala“. Niektoré naratívy, či už knižné alebo filmové zobrazujú scénu lovca a lovenej zvery, ako sexuálnu predohru. Keď si muž vo filme robí žarty a žena zostáva zahanbená, prípadne si od začiatku filmu nesadnú je to častokrát len úvod do deja, ktorý končí vášnivým sexom a svadbou. Starý tróp o kráske a zvierati. Toto bola scéna s praním medzi Villanyim a Hankou. On si ju doberal, laškoval, smial sa. Neskôr to skončilo sexom. „Devätnáste storočie plní mokré sny neskorého kapitalizmu.“ Romantická komédia, nie? Veď on s ňou flirtoval a ona sa pýrila. Ale „Len kde sa vzal strach ledaký, kde pri nej takmer do umdlenia?“ Hanka neflirtovala. Bála sa a znásilnenie si nežiadala.
Na strane druhej to môžeme považovať za verné zobrazenie správania žien, ktoré sa skutočne chichocú aj keď ich muž uráža. Napokon v scénach zboru sa meníme zo žien v uniformách na ženy, ktoré sa namaľujú, oblečú a bijú o pozornosť a strkajú sa a snažia sa dostať dopredu. A dobláznia a dochodia a dotancujú sa k úmoru, len aby si mohli strčiť penis do tela, lebo to je vrchol pre niektoré vrchol bytia. Toto dokazuje, že hra nie je len kritikou muža, ale aj kritikou ženy, pretože spoločnosť tvoríme vzájomnou interakciou.
Ktorá z nich to je? Azda by sme mali počúvať Hanku, keď rozpráva bez dohľadu Villányího: „Nech sa rozoznie žena, ktorá nie je hájnikova ... dobitá, modrý bazén pod okom [ale prečo od neho neodíde?] kvôli deťom. Pravdu spoznáte, keď pôjde cez vašu spálňu s mäsiarsky nožom v ruke...“ Predstavenie vysvetľuje prečo žena zostane vo vzťahu, prečo spraví strašné veci. Žena sa občas snaží prehovoriť, vysvetliť, ale potom, rovnako ako v tejto scéne ju preruší spoločnosť, či samotný násilník. Ona sklopí uši, opäť si na seba nasadí uniformu a vojde do „normy.“
Hanka kričí a Hanka vysvetľuje niekoľkokrát. Hovorí hlasom, ktorý je blízky Hviezdoslavovmu, hovorí hlasom umenia, hlasom duše, hlasom pravdy, Ktorý je však zložitý, pretože ani umenie, ani duša, ani pravda jednoduché nie sú. Naopak Villányi hovorí jazykom veľmi zrozumiteľným.
- Históriou sa nesie celý jeden argument o príme mužského jazyka v spoločnosti a o tom, že vyjadriť ženský svet v tomto jazyku je prinajmenšom obtiažne. A čo emócie citlivého muža? Nepotrebujeme niekedy básne, inotaje, metafory, aby sme povedali, že sa dá myslieť aj inak? Nepotrebujeme básne? Ale básne znejú divákovi očakávajúcemu dej ako blábol. Hanka a Michal hovoria rozumnejšie, hlbšie ako Artur, ale ich slová sú udusené jeho rétorikou. Nie pravda, ale práve zrozumiteľnosť, aj keď nečestná, vládne svetu. A nie je to zvrátené, že jedinou postavou, ktorú skutočne počúvame, na replikách ktorej sa smeje aj napriek tomu, že sú kruté a ponižujú je tá najničomnejšia postava celej hry, Artur Villányi?
Napohľad zbytočná scéna o Johnovi Waynovi Bobbitovi, ktorému manželka odrezala penis – reálny príbeh o mužovi, ktorého sa všetci pýtali, čo sa stalo s jeho penisom a dokonca natočil porno film, aby všetkým ukázal, že penis funguje ako má nám ukazuje ako sme ponorení do mužského sveta. Z muža sa v 90tych rokoch stala mediálna hviezda, jeho ženy sa však nikto nespýtal, čo jej spravil, keď mu zo zúfalstva odrezala penis. Tým, že Villányi, ako zosobnenie mužného „pravého“ chlapa, spomína len Bobbita, reflektuje na schopnosť „pravých mužov“ zamyslieť sa len nad svetom druhého muža, nie nad tým, že ich idol, kamarát, kolega, môže svojou neústupnou „mužnosťou“ svoju manželku biť ako palicou každý jeden deň.
Hra sa venuje aj vyobrazeniu vrcholného násilia - znásilneniu. Znásilnenie v realite je predsa niečo iné, ako hrané znásilnenie napríklad v porne. Zobrazenie ženy vždy vyzerá dobre, nie je ubité, ubolené, bezmocné a zúfalé. Je namaľované, v trblietavých šatách na vysokých opätkoch, s blaženým úsmevom. Hrané znásilnenie má v pornografii stabilné miesto, ale žena v ňom nebýva zobrazená, ako trpiaca bytosť. Brutálnosť znásilnenia sa v bežnom konzumnom kontexte predáva ako fantázia, nie ako zločin proti ľudskosti.
Etnografické múzeum
Verné zobrazenie deja Hájnikovej ženy môže spôsobiť dve veci. Po prvé stratí dielo poetickosť. Po druhé stratí kontext. Poetickosti a jej vplyvu na čitateľa/diváka som sa už venovala. Kontexty máme dva: Hviezdoslavov a náš.
Hviezdoslavova tvorba nebola výmysel z nudy. Hviezdoslav, či už vedome alebo nevedome, reagoval na problémy jeho doby. A tu je kameň úrazu, pretože akonáhle zobrazíte Hviezdoslava v kostýmoch z 19. storočia, v očiach diváka hra rieši problémy 19. storočia, nech sú akékoľvek aktuálne. Pôjdete sa pozrieť na dej, postavy, zápletky ako na artefakt minulosti vystavený v etnografickom múzeu. A ako tak hľadí cez sklo na vitríne, neuvedomí si, že Hanka je obťažovaná a znásilňovaná aj dnes, že máme stále pánov, ako je Villányi, ktorí Michalovi pľujú do ksichtu, že politici stále ryžujú na neodňateľných pozíciách, ktoré si v 90tych rokoch „obcválali“ ich rodičia alebo oni sami, aj za cenu, že tak obetovali kobyly, ktoré ich viezli, pretože vždy niekoho obetovali, aby mohli oni zostať pri moci.
Dnešné divadlo by malo reagovať na dnešné spoločenské problémy, ale prečo nevytvoriť parabolu s minulosťou, ak vidíme, že sa dostávame do tej istej situácie a začíname ju vnímať ako novú normu? Prečo sa hrať na to, že minulosť zostala v minulosti, ak sa k jej najskazenejšej časti slepo vraciame? Musíme však zachovať jasné prepojenie s prítomnosťou, niekedy tým, že vytvoríme typ inscenácie, ktorú by sme v 19. storočí v Uhorsku nenašli alebo tým, že maďarčinu miestami nahradíme angličtinou. Veď dnes máme iných pánov.
Ale Slováci sa novotinám bránia, ako v scénografii, tak v realite. Slovák nadväzuje na tradície svojich predkov. Slovák si váži svoju kultúru a hnevá sa, že Hájnikova žena bola takto zbastardená. A divadlo sa mu snaží vysvetliť: „Nie toto divadlo, ale ty przníš tradíciu tým, že sa tváriš, že podľa nej žiješ.“
„reprodukcia reprodukcie reprodukcie reprodukcie som krajina do dna vylízaná ... som oplecko spodník košeľa sukňa zástera živôtik šatka a zbastardená tradícia“
Kultúra je omnoho viac než kroj. Kroj nebol krojom, lebo sa ľudia snažili odvolať na identitu alebo vracať do minulosti. Kroj bol ich identita. Naše životy sa nestanú tradičnejšie tým, že si kroj oblečieme. Ktokoľvek dnes naháňa hlasy do parlamentu alebo sa hrá na veľkého Slováka snažiac sa ukryť pred zmenami v spoločnosti, sa neodvoláva na tradície, ale na pozliepané črepy dávno rozbitých tanierov, hrnčekov, či hrncov, ktoré pozliepal do paškvilu. A jednou rukou sa odvolávajúc na túto skutočne „zbastardenú“ tradíciu, hovoriac: „vždy to tak bolo“ druhou rukou vyčerpáme z tej krajiny, čo sa dá – vylizujeme ju do dna. A zabúdame, že k tradícii patrilo sa o krajinu starať, nie vyrubovať národné parky, nie zastavať Demänovskú dolinu kvôli lyžiarskym strediskám.
A napokon sa dostávame k jeleňovi. K jeleňovi, ktorý leží pred Národnou radou. A politici do neho môžu po „starogrécky ponoriť ruku“ a pozrieť sa, čo nás v budúcnosti čaká, ak budú vládnuť tak sebecky a bezohľadne, ale namiesto toho len zoberú kríž, čo pri jeleňovi leží a Bežia na zasadanie. Azda, aby sa mohli oháňať vierou. Mocného jeleňa, jedno z najmajestátnejších zverov našich hôr, našu zem, tam nechajú zgegíňať.
A prečo by sa to občan snažil ovplyvniť a bojovať za spravodlivosť, proti prešľapom úradov a zneužívaniu moci, „ak on by sám sa mohol v odpočinok [radšej] dať?“ A prečo by sa niekto snažil s tým niečo spraviť, ak jeho dedičstvo je „prestáť zlá tie skúsené tu než sa utiecť k iným ichž nepoznám“? Ak dedičstvo je trpieť a utiekať sa k minulosti len preto, že ju už poznáme a pretože budúcnosť a to nové je príliš strašidelné.
„Padá majster Pavol, padá“. Slováci opovrhli jeho odkazom. Nechali sme ho spadnúť.
