Prvoplánové, no zároveň najčastejšie vysvetlenie pojmu kultúra obsahuje slová ako tanec, piesne, povesti, odev, divadlo, literatúra. Vymenovanie vonkajších prejavov omnoho hlbšieho celku nám však poskytuje len loď, na ktorej sedíme, zatiaľ čo oceán skutočnej hĺbky kultúry žije vlastným životom. Mení sa bez toho, aby sme o tom mali tušenia. Je to celý ekosystém. A my sa rozprávame len o vlnkách, ktoré nám občas omyjú palubu.
Kultúra je neustály pohyb. Slovo sa hrnie za slovom, čin za činom, výraz za výrazom a všetko niečo znamená. Nie preto, že to tak autor zamýšľal, ale preto, že za každým činom stojí celý príbeh odohrávajúci sa pred ním. Neplánujeme a ani neovládame každé gesto, ani každé slovo, ktoré použijeme, a predsa ho pre niečo spravíme a ostatní účastníci konverzácie z neho vyvodzujú význam na základe svojich predchádzajúcich skúseností. Takže nie, tak ako pri analýze literatúry, tak ani pri analýze kultúry by sme nemali hľadať zámer autora, ale neustále si uvedomovať, že význam celku buduje každá jeho jednotlivina a interakcie medzi nimi.
Každá kultúra má svoj, neustále meniaci sa príbeh. Zmena, rovnako ako v knihe, je nebadaná. Pohyb nepostihnuteľný. V ideálnom prípade. Pretože akonáhle pohyb zbadáme, naša myseľ sa búri a naša snaha nastoliť opäť starý poriadok silnie. Hľadáme totiž, rovnako ako v príbehu, koherenciu. Súvislosti a bezproblémový tok. Puzzle, ktoré farebne a tvarovo sedí. Pretože to má náš mozog rád. Veci, ktoré nám dávajú zmysel bez toho, aby sme sa nad nimi museli zamýšľať.
A tak môžeme stotožniť príliš veľký kultúrny šok, prítomnosť subkultúry, komunity s iným svetonázorom a myslením, prípadne medzigeneračnú priepasť ako časť textu z iného príbehu, ktorý nájdeme uprostred rozčítanej knihy. Vzbudí to našu pozornosť. Prinúti nás prečítať si znovu časť príbehu, ktorá tomuto skoku predchádzala. Analyzovať náš príbeh aj cudzí príbeh. Niekedy investujeme čas a energiu do toho, aby sme porozumeli. A niekedy, nás to proste len rozhnevá, povieme si, že sa na knihu, ktorá skáče z deja do deja, môžeme vykašľať a buď ju len odignorujeme, alebo na ňu začneme aktívne ,,hubovať.´´
Máme radi príbehy, ktoré dávajú zmysel. Nie sú náročné pre náš mozog, slová znamenajú to, čo obvykle znamenajú, symboly tiež. Takéto príbehy nás pohladia po duši, utvrdia, že existuje poriadok a my mu rozumieme. Nenechajú nás na špičkách očakávajúc ďalšie prekvapenie alebo výzvu. Dovolia nám plynúť bez väčšej psychickej námahy. Nevyčerpávajú nás tak, ako dadaistické, modernistické alebo postmodernistické experimenty, ktoré boli do istej miery nadizajnované tak, aby odzrkadľovali spoločnosť. Príbeh písaný podľa pravidiel, na ktoré sme zvyknutí, rovnako ako život v komunite, ktorá má jasne stanovenú len neviditeľne sa meniacu štruktúru fungovania, nás jednoducho teší. Dáva nám zmysel a neoberá nás o energiu.
Lenže čo v spoločnosti, ktorá je celá poskladaná z rôznych príbehov. Kde množstvo naratívov začína narúšať koherenciu príbehu? Nemyslím naratívy komunít. Nemyslím moslimov, ktorí nás prišli podľa niektorých „kolonizovať“, ani gayov, ktorí nám tu podľa niektorých ničia morálku, ani Rómov, liberálov zo západu, ruských špiónov, či inú “cudziu” skupinu. Rozprávam o rôznorodosti interpretácií slov, pohybov, gestikulácie, hlasitosti, oblečenia, dotykov, úsmevov, pohľadov, očakávaní, a každého iného aspektu komunikácie a života na individuálnej úrovni. Nežijeme v spoločnosti, ktorá má jasné pravidlá a my bez rozmyslu vieme, ako sa máme k jednotlivým skupinám ľudí správať. Práve naopak.
Niekomu tykáme, niekomu vykáme. Niekoho objímame, niekomu podávame ruku, iného bozkávame. V niektorých obchodoch je pozdrav normálny, v iných na vás zazrú. A nič z toho nie je postavené na kultúre skupiny, ale na individuálnych preferenciách, ktoré sú vytvorené na základe toho, kto nás obklopuje, aké filmy pozeráme, aké knihy čítame. Či žijeme v meste alebo na dedine. Či sa práve nachádzame v meste alebo na dedine. Či sme s rodinou alebo priateľmi. S ktorým členom rodiny alebo priateľom sa práve stretávame. Sme introverti? Extroverti? Ako sa dnes cítime a čo máme oblečené.
Spoločnosť sa v dôsledku uprednostnenia osobitosti jednotlivca stala dadaistickým dielom, ktoré nie je len ťažké prečítať, ale aj interpretovať. Stratila sa z nej ľahkosť žitia a toto je podľa mňa jeden z dôvodov. Spoločný príbeh sa vytráca, pretože si každý píše svoj vlastný. Robí nás to šťastnejšími? Určite sebeckejšími a slepými k spoločenským potrebám, čo sú koniec koncov aj naše potreby. Zahltili sme ich rôznymi nástrahami a kognitívnou náročnosťou. Čítanie kultúry, ktorá vždy vznikala, aby vytvorila zmysel v chaotickom svete, aby vytvorila príbeh z masy existencie, sa pre nás stalo psychicky vyčerpávajúce. Ale ak stratíme schopnosť čítať kultúru, budeme vedieť čítať sami seba?
DODATOK PRE TÝCH, KTORÍ BY TENTO TEXT CHCELI ČÍTAŤ AKO MANIFEST PRE NÁSILNÚ SNAHU O ZJENOTENIE KULTÚRY
Nekoherentnosť nášho príbehu pociťujú mnohí. Prichádza vo forme asociálnosti, úzkosti, absencie porozumenia a celkového napätia, ktoré nevieme popísať, no cítime ho. Nekoherentnosť nás rozdeľuje. Mnohí sa mylne domnievajú, že koherenciu možno obnoviť násilím. Uzamknutie spoločnosti pred vonkajškom, zatvorenie kreativity, snov či mladých myslí do klietky nás nezjednotí. Nikto nikdy nikoho skutočne nekonvertoval na vlastné “náboženstvo” tým, že ho bil. Na to, aby sme mohli spraviť kultúru opäť zrozumiteľnou a čitateľnou, sa musíme naučiť ju vidieť, vnímať, žiť ju. Nemôžeme sa pred ňou skrývať a komentovať ju zvonka. Musíme si uvedomiť, že kultúra je to, čo robíme, ako myslíme, ako hovoríme. Namiesto neustáleho sledovania politikov sa možno musíme naučiť sledovať nás. Pretože v konečnom dôsledku, kultúra medzi nami a v nás je to, čo určí, ako bude vyzerať naša politika. Človek, ktorý je naplnený kultúrou, nepotrebuje voliť tých, čo kričia, ale tých, čo rozumejú.
