Pred čítaním článku si prečítajte film. Bez filmu je článok prázdny.
Premisy
Ak ste si po zhliadnutí traileru Všetko, všade, naraz predstavili film rezonujúci popularizáciou kvantovej fyziky, s akou sa dá stretnúť napríklad v Interstellar alebo multiverze z produkcie štúdií Marvell, budete jednoznačne sklamaní. Počas celého trvania filmu budete čakať na ten pocit, v ktorom Vás film metaforicky potľapká po pleci a povie Vám, že je všetko presne tak, ako ste sa v kútiku duše domnievali. Tento pocit však nepríde, pretože vo filme hľadáte veľké logické vyvrcholenie problému, ktorý v ňom vôbec nie jej predostretý. Vaše očakávania zostanú nenaplnené a film nepochopený. Nepochopenie filmu je však niečo iné ako objektívne zhodnotenie jeho kvality. Skôr je to jej prehliadnutie.
Z môjho pohľadu film pokryl mnoho aktuálnych tém nie fyziky, ale ľudského bytia v čo najplnšej komplexnosti, ktorú je možné do celovečerného filmu zmestiť.
Vizuálne zobrazenie
Roztrieštenosť vesmíru v tomto filme reflektuje na roztrieštenosť Evelyn (a jej dcéry). Prvý prenos jej tela do iného vesmíru nastáva, keď sedí pred finančnou správou, ohrozená väzením, či zhabaním všetkého majetku vo svete, do ktorého imigrovala. V neprítomnosti svojej dcéry je bezmocná. Nevie, ktoré doklady chýbajú, nerozumie niektorým výrazom, ktoré finančná správa používa. Sedí vedľa manžela, ktorý je v jej očiach slabým odrazom zodpovednosti a vážnosti, ktorú od neho čakala. Vidí ho ako šaša, ktorého nezodpovednosť musí vyrovnávať ona. Doma ju čaká súd v očiach tradície v podobe jej otca. Nechce v jeho očiach stratiť hodnotu. Nechce sklamať. Byť obchodníčkou, manželkou, dcérou a prípadne aj matkou vo svete, kde všetku zodpovednosť berie na seba, je na Evelyn veľa. Jej zúfalý mozog v panike a preťažení hľadá možnosti. Hľadá alternatívny prúd, v ktorom by bola šťastná, keby sa v minulosti rozhodla inak. Ale jej hlava už vôbec nezvláda akékoľvek usporiadané logické vysvetlenia. Zmôže sa už len na rýchle prenosy, oklieštené interpretácie. Náznaky. Skoky. Prepnutia. Funguje na náhodných spúšťačoch. Vyhorená myseľ sa stáva neovládateľnou.
Mnohé efekty a voľby v rámci diskurzu neboli voľbami v prospech deja, ale v prospech fyzického alebo obrazového zobrazenia chaosu, ktorým si v modernej dobe prechádzajú naše mysle. Multiverzum, praskanie zrkadiel, či premiestňovanie sa medzi versmírmi sa vo filme nevyskytujú, aby zobrazovali vedu, ale aby metaforicky zobrazili našu rozbehanosť a úniky z reality, pretože sa snažíme byť všetko všade naraz.
Možnosti
Rozhodnutia. Predstavte si, že každé Vaše rozhodnutie rozdvojí Vašu budúcnosť. Ako rieka, ktorá narazí na príliš veľký ostrov uprostred svojho toku, snažiac sa dostať ďalej, vytvorí dva prúdy, ktoré, aj napriek tomu, že majú spoločnú minulosť vytvoria každý inú verziu Vášho budúceho Ja. Rozhodnutia vo filme nie sú zobrazené formou rieky, ale lámaním zrkadla. Vždy, keď sa obraz zlomí vytvára sa ďalší prúd, ktorý začne existovať vlastným životom. V našom živote sme si vedomí možnosti druhého prúdu. Vidíme pred sebou dve údolia, ktoré môžeme zaliať svojim životom. Na rozdiel od filmu sa však musíme rozhodnúť len pre jedno z nich. Druhé však neupadne do zabudnutia. Zostane žiť v nás v podobe nenaplnenej možnosti. Trápi nás a odvádza nás od sústredenia sa na to, čo je, na to, čo v skutočnosti máme a čo sme dosiahli.
V minulosti, keď boli možnosti obmedzené a času na rozoberanie našich životných tragédií bolo menej, nebolo úniku, i keď boli tragédie častokrát väčšie než dnes. Smrti sa nedalo zabrániť, neúroda sa nedala vykúpiť v Kauflande, rozvod nebol povoleným riešením nešťastia. Rozmýšľanie nad možnosťami uväzneného človeka nemalo význam.
Dnes uväznení nie sme. Možnosti sú otvorené. Čím ďalej tým viac ľudí zastane pred ostrovom a rozmýšľa, ktorým údolím sa vydať a aj po tom, čo sa rozhodne, časť ich mysle zostane s nezvolenou cestou. Čo keby som študovala niečo iné? Čo keby som nikdy nemala deti? Čo keby som neodišla od rodiny, keď ma môj muž požiadal, aby som šla s ním?
V tomto bode to všetko znie ako film Efekt motýlích krídiel, ale duša filmu Všetko všade naraz nie je o vplyve jednej udalosti na inú, ale o tom, ako tieto udalosti a rozhodnutia vplývajú na ľudskú dušu – praskanie zrkadiel, roztrieštenie šťastia. Na zmätenosť z toho, čo je pre nás najlepšie, ktorá sa odzrkadľuje v Joy, ktorá aj napriek svojmu menu vôbec šťastná nie je.
Zistenia. Teraz si predstavte, že zistíte, že každé jedno rozhodnutie skutočne niekam viedlo a každé jedno dopomohlo k vytvoreniu multiverza. Ani v jednom príbehu ste neumreli, ani v jednom ste nespôsobili katastrofu. V každom z nich svet aj naďalej funguje v relatívne schopnej podobe. Ako potom viete, ktoré rozhodnutie je správne? Máli ste sa správať slobodne? Tak ako vám kázalo srdce? Rozum? Tradícia? Existuje niečo, na čo sa dá spoľahnúť?
Pre generáciu mojich starých rodičov bola norma správnosti jasná: ich rodičia a spoločnosť okolo nich. Existovala jasná čiara správnosti, o ktorú sa mohli oprieť a proti ktorej mohli rebelovať. A keď boli v pomykove, ich starí rodičia vedeli odpoveď, pretože neexistovala situácia, s ktorou by sa v živote či už v teoretickej alebo praktickej rovine nestretli. Vždy tam bol niekto starší, skúsenejší, múdrejší.
Dnešní teenageri vyrastajú bez konkrétnej normy. Vyrastajú v multiverze noriem, ktoré ich hlavy prehlcujú odpoveďami (mnohokrát aj na nepoložené otázky), ktoré sú síce protichodné, ale zaručene správne. Niečo je správne podľa liberálov, iné podľa konzervatívcov, ďalšie podľa psychológov, učiteľov, rodičov, kamarátov, influencerov. Všetko je komplexné a nič, čo je jednoduché, nie je pravdivé, ale zároveň nič nevie byť tak komplexné, aby to pravdivosť mohlo dosiahnuť. Existuje milión kultúr, milión noriem, milión právd a nech žijú akokoľvek, vždy sa nájde niekto, podľa koho spravili nesprávne rozhodnutie. A čo keď príde reálne životné rozhodnutie. Majú pred ním zostať stáť a oddialiť ho, čo sa dá (to možno robia, keď ich vidíte prokrastinovať), alebo sa do neho vrhnúť s tým, že vedia, že čokoľvek spravia bude zle a zároveň všetko čo spravia, bude dobre. Prirodzene sa im ponúka nihilistické východisko: Záleží teda na danom rozhodnutí? Záleží vôbec na niečom?
JobuTupaki. Vo svete alfa, ktorý sa ukázal byť technicky najvyvinutejší zo všetkých, Evelyn donútila svoju dcéru Joy, aby sa pozrela do všetkých vesmírov. Dokonca aj do tých najabsurdnejších. Donútila ju, aby poznala všetky svoje ja, všetky svoje možnosti. Evelyn svoju dcéru prehltila (vonkajškom, nepočúvajúc jej vnútro) a vytvorila tým Jobu Tupaki: tvora, ktorý ohrozuje celé multiverzum. Jobu Tupaki vytvorila zo všetkej existencie, zo všetkého, čo videla donut. Počas filmu sa dozvedáme, že v donute je ukryté poznanie všetkého, zažitie všetkého. Je v ňom odhalenie reality Joyinho poznania. Ak je možné úplne všetko a ak nás každé rozhodnutie dovedie na inú, no hodnotovo rovnocennú cestu, ak sú všetky cesty v podstate správne, na čom vlastne záleží? Donut odhaľuje chaos, ktorý plynie z hlbokého poznania, ktoré bolo Joy vnútené a spravilo z nej Jobu Tupaki. Tvora extravagantného, odhodlaného, nepokojného a utrápeného. Tvorba na kúsky roztrhaného.
Jobu Tupaki má len jeden cieľ, ktorý je už od prvej referencie na ňu zle interpretovaný. Je interpretovaný tak, ako ho bežne v spoločnosti interpretujeme. Tento tvor chce ničiť. V skutočnosti sa ukáže, že tento tvor nechce ničiť. Jej skutočným cieľom je nebyť v prekliatej situácii chaosu z poznania a možností sama. Potrebuje spoločníka, ktorý bude vedieť identifikovať povahu tohto chaosu, ktorý bude rozumieť, čím si prechádza. Cieľom Jobu Tupaki je prinútiť svoju mamu, aby jej robila spoločníka na mieste, ktoré je pre ňu nezrozumiteľné. Na prvý pohľad je to preto, že ju zo svojej pozície viní. Z môjho pohľadu je to preto, že jedine jej matka ju môže z chaosu vytrhnúť a zachrániť ju. Aj napriek tomu, že ju tam svojou náročnosťou sama doviedla.
Matka
Vo filme si Evelyn z vesmíru, v ktorom film začína, vybrali z jedného dôvodu: nikdy nič nedokázala. Zatiaľ čo Evelyn v iných vesmíroch neodišla s Waymondom do Ameriky, stala sa kung fu bojovníčkou a herečkou, vedkyňou, či párkoprstovou lesbičkou, Evelyn v tomto vesmíre nebola hlavnou postavou svojho sveta. Nebola posadnutá kariérou, ktorej bola ochotná obetovať zdravie svojho dieťaťa rovnako ako alfa Evelyn. Evelyn tohto vesmíru je obyčajná žena s obyčajnými problémami. Nie je ponorená do seba a preto má predispozíciu investovať čas a energiu do porazenia Jobu Tupaki – zmätku a zúfalstva v srdci svojej dcéry. Voľne a z lásky sa rozhodne, že je tam pre ňu. Z celého vesmíru možností si vyberá svoju dcéru a trvá na tom, či sa to Joy páči, či nie. Tento čin predstavuje bezpečie a stabilitu, ktorú Joy potrebuje. Jobu Tupaki stráca svoju podstatu.
Toto však nie je jediné zobrazenie matky vo filme. Pre mňa osobne je dôležité aj zobrazenie alfa Evelyn, ktorú síce nikdy nevidíme, ale je strojcom všetkého chaosu vo filme. Je to matka, ktorá tlačí na svoje dieťa až príliš. Je to matka, ktorá využíva potenciál svojho dieťaťa pre splnenie vlastných snov bez ohľadu na to, čo to danému dieťaťu spôsobí. K tomuto nám film poskytuje alternatívu bezdetnej kung-fu Evelyn, ktorej sny neničia jej potomstvo, lebo žiadne nejestvuje .
Manželka
Rola manželky bola v tomto filme zdanlivo, až na jeho koniec, nepodstatná. Veď napokon celý film bol o hlavnej postave Evelyn, jej snahe vysomáriť sa z okolitého chaosu a jej boji s Jobu Tupaki. Je teda jej rola ako manželky vo filme dôležitá?
Relatívne skoro vo filme sa dozvedáme, že Waymond chce požiadať o rozvod. Aj napriek tomu je počas celého filmu nejaká jeho verzia neustále pri Evelyn. Sprevádza ju – slovami aj činnmi. Takmer v každom vesmíre sa jej muž stará o to, aby jej život prebiehal čo najpríjemnejšie. Aj keď nie je hlavnou postavou v jej živote, nie je ústrednou postavou jej snaženia, neuberá mu to na dôležitosti. Evelyn by nedosiahla svoj cieľ, keby nebola manželka, pretože by jej chýbal Waymond, ktorý ju celým procesom sprevádzal.
Waymondova prítomnosť však zostáva nepovšimnutá a Evelyn vníma predovšetkým „domáceho“ Waymonda ako otravného, bezúčelného šaša, ktorý svojimi činmi každú situáciu len zhoršuje. Niekoľkokrát útočí na počiny, ktoré vykonal z vlastnej vôle bez jej inštrukcií. Otvorene nenávidí jeho najčastejší trik: umiestnenie umelých očí na predmety v dome alebo v práčovni.
Waymondovu skutočnú hodnotu vidí až na konci filmu. Najprv ju uzná vizuálne, umiestnením jedeného umelého oka na miesto už tradične pripisované tretiemu oku, oku jasnozrivosti. Neskôr jeho hodnotu a jeho hodnoty uzná aj slovne. Je trochu smutné, že Waymond musí logicky vysvetliť, že jeho láskavosť nie je spôsobená naivitou, ale je to informované a racionálne rozhodnutie na to, aby nie len Evelyn, ale aj divák skutočne rozoznal jeho hodnotu v celom filme a prestal ho vnímať ako vedľajšiu, až nepodstatnú postavu. Tento fakt krásne ilustruje ako vnímame láskavosť aj v bežnom živote. Poznám veľmi málo jedincov, ktorých by sme podľa tradičného videnia označili za racionálnych a vysoko inteligentných a ktorí sú zároveň schopní rozoznať hodnotu láskavosti a trpezlivosti v ľuďoch. Tieto hodnoty častokrát stotožňujeme s naivitou. Waymond nám svojim preslovom robí službu. Otvára nám oči.
Jeho slová sa dajú považovať za kľúčový moment vo filme nie len pre dopad, ktorý by mali mať na diváka, ale hlavne preto, aký majú dopad na Evelyn. Evelyn začína vyhrávať a nájde cestu len vďaka tomu, že prijme Waymondovu filozofiu prežitia zmätočných časov. A teda nie udržaním oprát pravidiel, ale utiekaním sa k vtipu a láskavosti. Až ocenenie jej manžela, a teda uznanie toho, že sú v partnerstve tím a ona ho v skutočnosti neťahá za sebou ako kotvu, jej umožní efektívne bojovať s chaosom.
Kde sme vo filme my?
Sme zahltený možnosťami a príliš sa na ne sústredíme. Sústredíme sa na pravidlá v snahe robiť všetko správne, aj keď to pravidlá vôbec nezaručjujú. Poučenie filmu spočíva vo fakte, že v skutočnosti záleží na tom, čo máme pred sebou. Záleží na tom, aby sme boli rodičom pre svoje deti a manželkou pre svojho manžela. Aby sme si vážili ľudí pre ich cnosti a nie aby sme hľadali ich chyby. Namiesto toho, aby sme nechali našu myseľ skákať od jednej zmeškanej možnosti k inej, od jednej normy k inej, by sme sa možno mali snažiť naladiť na spoločnú vlnu s tými, ktorí náš svet skutočne tvoria. Nie snažiť sa vyhovieť tým, ktorých nikdy nestretneme. Nemusíme sa snažiť ľpieť na tom, čo sme vždy boli, ale nechať sa formovať tým, čo môžeme byť, pretože inak nikdy neutvoríme harmonický celok a nebudeme vedieť oceniť to, čo máme pred sebou. Snažiac sústrediť sa naraz na všetko a všade určite zabudneme vnímať TERAZ a TU.
Moja väzba na film
Na konci filmu som plakala. Bola som šťastná, že niekto spravil film o náročnosti života, obetavosti a nadľudskej flexibilite medzi inými aj mojej mamky, ktorá sa naučila rozumieť môjmu svetu aj napriek tomu, že s ničím podobným nemala pred mojím rozprávaním skúsenosti. Často sú to totiž práve matky, kto obetuje to, kým bol, aby sa mohli stať tými, koho ich rodiny potrebujú, pretože v celom chaose života rozoznajú, že šťastie rodiny je možno ten správny kompas, ktorý nás má viesť. Takže film je o zmätku, je o hlbokom, je o duševnom, je o mnohom, ale je to aj preukázanie pocty matkám (a otcom).
