Politická minulosť a prítomnosť
Na jednej strane sa vzťahujú k na politickým afiliáciám, ktoré vznikli v 19. storočí. Konzervatívna strana chcela udržať privilégiá feudálneho systému a snažili sa brániť vplyvom Francúzskej revolúcie a robotníckych hnutí. Zástanci tejto strany sa snažili udržať neprivilegované vrstvy v stave služby bez nároku na rovný súd, na prístup k informáciám a na prístup k moci. Cez politiku a zákonné opatrenia sa tiež snažili regulovať podnikanie, clá a dane monarchie. Ich názov teda pochádza z vôle čo najlepšie zakonzervovať systém, ktorý už existoval.
Naopak politickí liberáli sa snažili tento systém zmeniť. Ich priority sa menili od monarchie k monarchii, ale v princípe bojovali za slobody (liberál od slova liberté = sloboda). Bojovali za zákony zavádzajúce občianske slobody prezentované vo francúzskej Deklarácii človeka a občana (sloboda prejavu, majetku, vierovyznania) a neregulovanú ekonomiku, a teda voľný trh. Nechápme to ako snahu o demokraciu. Liberálne hnutie bolo viazane na meštianstvo, buržoáziu a inteligenciu, nie na obyčajný ľud .
Aj napriek týmto veľmi jasným prepojeniam s históriou sa termín politický konzervativizmus a politický liberalizmus dostali až do dnešnej doby a bežne sa používajú. Dokonca aj v štátoch, ktoré od svojho vzniku nemajú s pôvodnou problematikou absolútne nič spoločné. Už v Československu nebol zavedený feudalizmus a preto nemalo význam proti nemu ani bojovať, ani ho ochraňovať. Rovnako boli všetci občania zrovnoprávnení, minimálne de iure, a teda nemalo význam za rovnoprávnosť a uplatnenie slobôd výrazne bojovať. Jediné otázky, ktoré zostali otvorené boli cenzúra a sloboda trhu. Na dnešnom Slovensku zatiaľ cenzúra neplatí a jediní, pre koho sa trhové hospodárstvo stalo predmetom politického záujmu vo výraznejšej forme je SaS. Tak prečo stále používame jazyk patriaci 19. storočiu?
V prvom rade sa boj za slobody a práva presunul na iné, predtým nevnímané/zabudnuté/ zakázané skupiny obyvateľstva. Čiže sa zmenil subjekt slobody. V druhom rade sa zmenil predmet slobody. Už nebojujeme za slobodu prejavu, či náboženstva, ale za slobodu práv skupín, prípadne jednotlivcov. Takže istým spôsobom je v tomto slova zmysle užívanie slova konzervativizmus a liberalizmus oprávnené.
Významy, ktoré sú často ignorované
Avšak tu prichádzame k druhému významu týchto slov, ktorý bol na moje potešenie potvrdený aj Krátkym slovníkom slovenského jazyka a Slovníkom súčasného slovenského jazyka a neexistuje len v mojej hlave. Je to význam apolitický, ktorý sa len falošne politizuje.
Liberál je definovaný ako „človek liberálnych názorov“, „človek ústretový novým názorom, odlišným od určitej tradície“. Konzervatívec je „konzervatívny človek“, prípadne ten „kto sa orientuje podľa osvedčených trvalých hodnôt, kto má konzervatívne názory, postoje“. V Krátkom slovníku je za heslom uvedený príklad: „Neústupčivý konzervatívec a čudák“.
Z mojej skúsenosti sa pojem skutočnej tradície z referencie oboch strán vytratil. Máloktorí Slováci poznajú reálne tradičné správanie Slovákov pretože svet sa za posledných sto rokov zmenil natoľko, že si ich už nikto nepamätá – trávili vaši prastarí rodičia toľko času pri mobile ako vy, plánovali návštevy priateľov týždeň dopredu, alebo si kupovali šalát v Kauflande?
Navyše vstupuje do hry otázka postupnej konzervácie mozgu jednotlivca. Aj tí, ktorí sú v päťdesiatke konzervatívni, boli často liberáli, až revolucionári, keď mali sedemnásť. Plasticita mozgu vekom klesá. Len málo ľudí chce robiť revolúcie po päťdesiatke a revolučné názory, či idei, za ktoré za mlada bojovali, pretože zmenu videli ako potrebnú, sa počas ich života etablujovali. V jeho päťdesiatke už nie sú revolučné a to čo sa javí ako jeho konzervativizmus môže byť len zmena hodnôt a preferovanie poriadku, pokoja, či rozvahy. Poriadok, pokoj a rozvaha však nie sú synonymické s neústupčivosťou, či zadubenosťou. Dajú sa však považovať za opak revolúcie.
Kto je konzerva?
Celú problematiku by som teda skôr okresala na ochotu zmeniť názor. A v debate tohto druhu podľa mňa slová konzervatívny a liberálny úplne strácajú svoj význam, stávajú sa zbraňou a potupujú význam kritického myslenia v živote človeka uvažujúceho.
Liberálne myšlienky sa v dnešnej dobe pomocou rýchleho prísunu informácii etablujú v spoločnosti a mysli liberálnych jednotlivcov relatívne rýchlo. Veľké množstvo mladej generácie a jednotlivcov hovoriacich anglicky sa stáva liberálnymi nie preto, že by o im dostupných informáciách dlho a hlboko premýšľali, ale kvôli tomu, že sú obklopený liberálne ladenými informáciami. Svoj názor nezmenia ani po tom, čo je konfrontovaný s argumentami protikladných myšlienok. O čo je takýto liberalizmus menej konzervatívny než kozervativizmus konzervatívcov, ktorí si nenechajú vyvrátiť názory konfrontované argumentmi liberálov?
Ak ste sa v poslednej vete stratili, tak právom. Pretože tu nejde o to, či je človek liberál alebo konzervatívec. Ide tu o to, či človek vie alebo nevie alternovať svoje názory pod vplyvom kritického uvažovania a či vie zvážiť aj informácie o niečom, čomu dokonale nerozumie.
Sme bytosti emočné a myslím si, že slovo konzerva/konzervatívec ako slovo, ktoré označuje neústupného človeka patrí rovnako politickým liberálom ako politickým konzervatívcom, ktorým vlastná ochota, hrdosť, mozog či duša nedovolia zmeniť názor. Pretože ak sa bijete do pŕs za svoje názory bez ochoty počúvať, kontextualizovať a porozumieť, čo iné ste? Len konzerva a hlupák. Nie pretože sa mýlite, ale preto, že nie ste ochotný pripustiť, že sa môžete mýliť.
Liberálni konzervatívci v mojom živote
Dôvod prečo mi po rokoch napadlo napísať tento článok je, že moji bývalí žiaci boli liberálne konzervy. Bolo to presvedčenie prislúchajúce ich veku, inteligencií, vzdelaniu a typu informácií, ktorému boli vystavení. Avšak ma mrzelo, že si neboli vedomí toho, že sa nachádzali v tej istej pozícií ako ľudia, ktorých nenávideli (tiež emócia prislúchajúca ich veku), preto, že sa správali rovnako, len na opačnej strane politického spektra. Obviňovali dospelých z nečinnosti, ale neuvedomovali si, že informácie dospelých prichádzajú s časovou perspektívou, skúsenosťou a desaťročiami pozorovania pokusov a omylov.
Ďalším dôvodom je, že opomínanie oddelenia týchto dvoch významov slov sa stalo nástrojom politickej hry a šírenia strachu. Pochopenie z môjho pohľadu vždy vedie k zmiereniu a to v tomto štáte potrebujeme.
Posledným dôvodom je, že sa občas cítim, že v boji za kontroverzné, v tomto prípade obvykle liberálne, myšlienky aj moji priatelia, ktorých si držím hlboko v úcte aj pre komplexnosť ich myslenia, zabúdajú, že Slovensko a našu spoločnosť neohrozujú práve tie kontroverzné témy, ktoré nás politicky rozdeľujú, ale práve tie témy, ktoré sú kontroverziou zakryté. Tie, ktoré by sme mohli odhaliť, keby sme sa prestali označovať a navzájom o sebe zmýšľať ako o konzervách a liberáloch, ale o ľuďoch ktorých východiská chceme pochopiť.
