Nastúpila som do električky na mojej obvyklej trase smerom do mesta. Celkom som sa potešila, lebo nebola plná, ale všetky „jednotky“ boli obsadené. Prebehla som ju len tak očami, ale nevyzeralo to na extra materiál pre moje príbehy. Nie, že by som musela sedieť, ale uvelebila som sa na jedno zo štyroch sedadiel. Ani neviem ako, ale spomenula som si na vtip, ktorý mi ráno vo fitku hovoril kamarát. Vtip nebol až taký smiešny, ale my sme sa na ňom zabávali, ako keby išlo o najlepší aký sme počuli. No a to bol koniec môjho nezúčastneného výrazu tváre. Kútiky sa mi nezadržateľne dvíhali hore. Chcela som to zastaviť, lebo som nechcela vyzerať ako blázon, ale čím viac som sa sústredila, tým viac som sa smiala. V jeden moment sa mi pohľad stretol s nízkym asymetrickým mužom s guľatými očami, malými našpúlenými ústami a asi tak tromi vlasmi, ktoré boli obalené gélom. Aby bolo jasné, na hlave mal gél a ako ozdobu tri vlasy. Dobre, tak tri pramene, ale gél dominoval. Vedela som, že je to „prúser“, ale smiať som sa nevedela prestať. Malý asymetrický muž hneď akoby povyrástol a rozhodne sa vybral smerom ku mne. Sadol si na sedadlo do kríža oproti mne a očividne mal pocit, že je elegantný.
„Aj vy ste cítili tú energiu?“ nadvihol sebavedome obočie a vyceril na mňa asi tak milión malých ohlodaných zubov. Vyzeral ako karikatúra pirane, alebo lepšie krokodíla.
Na chvíľu som sa upokojila, ale kútiky úst sa mi stále dvíhali nahor.
„Nie...nič som necítila.“
Malý asymetrický muž sa nenechal odradiť.
„Ale prekvapilo vás, že som sa vám prihovoril?“
„To ma teda prekvapilo...“, povzdychla som si a začala som sústredene pozerať do mobilu.
„Samozrejme, máte mobil...tak mi môžete dať vaše číslo“, pousmial sa malý asymetrický muž a nastavil si kontakty vo svojom mobile. Električka zastala a nastúpili ďalší ľudia. Asymetrický muž nič nezmohol a prisadli si k nám dve dámy v strednom veku. Dáma s krátkymi vlasmi vedľa mňa povzdychla smerom k dáme v čiapke.
„Tento týždeň, je týždeň zlomených kostí. Predvčerom si zlomila ruku Anka Malinová.“
„A nebola ona chorá? Veď bola PN“, začudovala sa dáma v čiapke.
„Bola chorá, ale asi nie dosť, lebo vyšla na balkón a zlomila si ruku“, odvetila dáma s krátkymi vlasmi a pokračovala, „Viktorova žena má tiež zlomenú ruku. A už ju dvakrát operovali.“
„A tá si zlomila ruku tuším keď lyžovali“, povedala dáma v čiapke.
„Nie, už nelyžovali, zlomila si ju na ceste k autu“, opravila ju dáma s krátkymi vlasmi.
Malý asymetrický muž ma hypnotizoval očami s mobilom v pohotovosti a neustále ceril svojich milión ohlodaných zubov, akoby mal priam úsmev z reklamy.
„Slečna, ja stále čakám, aj keď tieto panie nám narušili tú energetizujúcu harmóniu. Hovorím veci na rovinu. Preto mi dajte to číslo.“
Dáma s krátkymi vlasmi sa na mňa pozrela.
„Nevedeli sme, že ste spolu, môžeme sa povymieňať.“
„Nie sme spolu, takto je to výborné“, odvetila som jej hystericky. Dámy si vymenili nechápavé pohľady a malému asymetrickému mužovi začalo šklbať pod okom.
„Takže vy mi odmietate dať vaše číslo?“
Nič som nepovedala a cítila som sa dosť trápne, pretože na moju odpoveď čakali aj obe dámy. Všetci traja na mňa uprene hľadeli. Čakala som, že sa začnú rozprávať ďalej o tom, kto si čo zlomil, ale nie. Nadýchla som sa a rýchlo som odvetila.
„Nedám!“
Malý asymetrický muž sa zatváril, ako keby som si prepásla životnú šancu a zovrel malé pery.
„Tak ja teda vystupujem, druhá šanca už nebude.“
Pokrčila som ramenami, načo malý asymetrický muž vstal a odišiel. Dámy sa zatvárili sklamane, lebo „zásnuby“ sa nekonali a prepásla som si „životnú šancu“. Začali rozoberať receptúry z ich jedálne v práci. Až keď sa za malým asymetrickým mužom zatvorili dvere, vydýchla som si.