Neznášam keď musím dobiehať na hocijaký spoj. Je to vždy boj, medzi tým, či budete postávať na zastávke a zúriť, lebo meškáte, alebo budete dychčať ešte pár minút v dopravnom prostriedku. Minule som sa tak rozbehla na trolejbus. Jasné, že som meškala a musela som ho stihnúť za každú cenu. Na poradu nesmieme meškať. Ja som meškala pravidelne, pretože vždy ma zadrží "neviditeľná ruka", alebo sa niečo stane a ja to jednoducho nestihnem. Tentoraz som mala všetko výborne naplánované a opäť "neviditeľná ruka" spôsobila, že som si nechala doklady doma. A tak som zase dobiehala a vytvárala minimálne lokálny rekord v behu. Ako som „šprintovala“ a chcela zúfalo skočiť do zatvárajúcich sa dverí, zakopla som.
Nastal ďalší boj a to o stabilitu. Vpálila som do trolejbusu 212 v „miernom“ predklone a bola som rada, že som pristála pri neobsadenej tyči na držanie. Rýchlo som sa jej chytila a zaujala som postoj, „ako keby nič“. Vlasy som si pre istotu nechala spustené čo najviac do tváre, lebo som nepotrebovala vidieť posmešné pohľady ostatných cestujúcich. Snažila som sa nevšímať si potácajúceho sa pána, ktorý stál tesne vedľa mňa. Normálne sa mi zdalo, že sa s ním potáca celá tyč. Zrejme bol „spoločensky unavený“ a takýchto ľudí sa ja stránim. Rozmýšľala som, kde sa presuniem. Veď na najbližšej zastávke určite vystúpi kopec ľudí. Moje myšlienkové pochody prerušil mužský hlas.
„Slečna, mohli by ste pustiť moje veslo?“
Chvíľu som si myslela, že som si to predstavila sama, ale hlas zreteľne prichádzal od potácajúceho sa pána. Otočila som hlavu a nechápavo som pozrela vysokému mladému mužovi do očí. Mykol hlavou smerom „k tyči“, ktorej som sa držala.
„Viete ja vystupujem a rád by som si zobral svoje veslo“, povedal vysvetľujúco a ja som chcela zostať navždy neviditeľná.
