Vchádzam cez železnú čiernu bránu - inú farbu si tu ani neviem predstaviť. Je na nej reklama akejsi pohrebnej služby:Najlepšia voľba v najťažšej chvíli. Spoľahlivosť - dôvera - ...tretie slovo si nepamätám. Gýčovo ladený slogan mi doznieva v mysli. Čo už. Biznis je biznis.
Zabočím vpravo, predo mnou mierne stúpanie. Hnedá mačka na pomníku istého pána Vendelína pozerá dohora, na strome spieva vtáčik (slávik?). Preskakuje na hrob pána Janka B., ten je vyšší. Krúti chvostom a mňaučí. Je hladná, vtáčik je vysoko.
Mohutný javor prikrýva svojou korunou desiatky hrobov. Pripomína mi otcovskú náruč - pevnú, no zároveň jemnú k svojim deťom.
Spadnutý pomník, schátraný. Ako mnoho iných. Verím a dúfam, že duša človeka neschátra.
Rušivé a nedôstojné nálepky na hroboch. Odkaz pohrebnej služby: NEZAPLATENĚ. Žiadame oprávnenú osobu, aby si užívacie právo na toto miesto predĺžila...inak bude miesto ZRUŠENÉ. Biznis je biznis.
Napoly zhnitá lavička vytrhnutá aj s betónovými "okovami" na nohách. Tragicky zahynul. Vytrhnutý zo zeme, z betónovo pevných vzťahov, rodiny...
Kytičky umelých "kvetov". Niektoré už majú určite viac ako tri roky. Tvária sa ako rozkvitnuté, no slnko z nich vytiahlo farbu. Zapadajú prachom. Pretvárka vždy skôr či neskôr zomrie.
Veterný mlynček, plný farieb. Asi ho do toho hrobu zastrčilo nejaké dieťa. Alebo v tom hrobe odpočíva dieťa? Nie je tu pomník, žiadne meno, dátum. Mlynček stojí, nehýbe sa.
Kríž, pod ním starý muž v modlitbe a kabáte. Popri nohách má kýblik. Budem ti verný v šťastí i nešťastí...
Som navrchu, tieň stromov zostal za mnou, lúče jesenného slnka dopadajú do mojich očí. O pár hodín zomrie, aby sa ráno za spevu vtákov opäť narodilo... Pokladám žltý kvietok na hrobček malého Jožka a vraciam sa. Pomalými krokmi ticha, tu sa čas zastavil.
