15 minútová cesta do školy. Každý deň tam aj späť, a nie jeden krát... Väčšinou mi niekto robí spoločnosť, ale sú aj prípady, keď musím ísť sám. A kedže sa snažím každú minútu svojho života (vy)užiť naplno, jednoducho som si musel nájsť nejakú činnosť. Možno najjednoduchšie by sa zdalo rozmýšľanie nad niečím. Ale ľudia, idem do školy, tak treba ešte nechať mozgu aspoň chvíľu oddych. (alebo zo školy, vtedy je to už takmer nemožné). Potom vám možno ešte napadá spievanie, pískanie si, pozeranie na ostatných okoloidúcich alebo do blba (ani mi na um nezišlo spájať to dohromady, veď vysokoškolská mládež, to znie hrdo (žiaľ, asi iba znie)). Všetko to som už robil, ale spievať sa hanbím (tak iba tak potichu hmmmkam), pískam falošne, pozeranie sa ma zase až tak 100% nezabaví...
A tak som "zvesil" hlavu a sledoval cestu pod mojimi nohami. Na prvý pohľad nezaujímavé. Pri ďalších pohľadoch som si všimol nadmerné množstvo typicky pomalých a malých zvieratiek - slimákov. Prirodzene, na ceste je predovšetkým nadmerné množstvo odpadu všetkých druhov. (Prečo som napísal prirodzene?!? Hanbím sa sám za seba. Odpad vôbec nie je prirodzený, t.j. daný od prírody, ja ho odmietam pasívne akceptovať.)
Neviem, či je nejaký rebríček obľúbenosti zvieratiek, ale ak je, slimák by sa na prvé priečky pravdepodobne nedostal. Ja by som ho tam však určite zaradil. Na dotyk je síce nechutne slizký, ale kto nám káže chytať sa ich? Nám by bolo tiež nepríjemné, keby nás nejaký slon obkrútil chobotom a odhodil nás 5 metrov na trávu. Slimák sa má obdivovať pohľadom. Podľa mňa je to úžasné stvorenie (tak ako asi všetko na tomto svete). Má to perfektne zariadené, stále je na cestách, ale súčasne stále doma. Preto sa nemá kam ponáhľať. Pochrúme stebielko trávičky (tej obyčajnej),a keď ho nudí ten vonkajší svet, zalezie, pospí si... Žiaden stres. Horšie je to s ich houmlesbratrancami - slizniakmi. V tom asi neexistujúcom rebríčku sú oveľa nižšie. Nemajú dom, možno sú zo strany slimákov odsudzovaní, ako je to často aj vo svete ľudí. Na mojej ceste ich často stretávam. Žiaľ, veľa z nich je rozpučených na kašu. Možno aj vám prichádza do hlavy otázka, ako zomierajú slimáky. Podľa mňa pomaly. A potichu, v skromnosti... Rozhodol som sa totiž, že budem prázdne ulity zbierať. A dnes som našiel jednu zaseknutú v štrbine plota. Slimák cez ňu neprešiel. Zahynul. Má to v osude, že z ulity môže vyjsť len raz za život - na jeho konci... Už sa rozkladal, nepríjemne smrdel, tak som ho odhodil.
Už ste sa niekedy detailnejšie pozreli na ulitu? Jej špirála, tá pravidelná a často rôznymi pásikmi vyzdobená zákruta končiaca v strede, no nie je dokonalá? Mňa tieto stvorenia dokážu tak nadchnúť, že som ochotný o nich rozmýšľať aj cestou zo školy. A nielen slimáky. Čo také mravce, muchy, dážďovky, vrabce... Skúste pozornejšie sledovať svet okolo,veď náš svet je aj ICH svetom.
