Šli sme bicyklami. Čakal by som, že pôjde na dákej starej „ukrajine“, ale už od začiatku bol samé prekvapenie, keď z garáže vytiahol matne čierny horský bicykel s príznačným názvom Hurricane. Kľúč od domu dal do originálnej skrýše – pod kobeček vystielajúci búdu jeho psa. V rasách sa nevyznám (nie som rasista), ale nemeckého ovčiaka zase ešte rozpoznám, takže má vcelku dobré zabezpečenie.
Hurikán na pevnine stráca silu, a tak sme už do prvého kopčeka tlačili naše bicykle pred sebou. Ujo Baltazár je jeden z najzvedavších ľudí, akých poznám (schová aj viaceré dedinské tety), takže sa ma celú cestu vypytoval, čia je táto chata, a hentá, a „toto bude asi Palove, on to má desi tuto...“ Ja zase, naopak, nemám o živote v dedine skoro žiaden prehľad, tak som sa chytal každého mena, ktoré mi hovorilo čosi viac. Ale aj tak som v našich rozhovoroch zachytil viacero múdrostí skúseného murára.
Keď sme prišli na miesto, vzdychol si a riekol: „Lepšié je sto metrov dole jak jeden hore.“ Sadol si na kamenný múrik, no rýchlo vyskočil. „Som spotený, to by som hneď vlka chytil, a to bych ho potom musel do hory vyhánať!“ Jeho smiech ma vždy zaručene rozosmial. Z horných zubov som mu totiž mal možnosť vidieť len dva, ale aj tak boli pekne vycentrované.
Najčastejšie si však spomínal na Nemecko. Bol tam v auguste, pracoval na stavbe jednej známej. Zobral si tam marky a veľmi sa čudoval, prečo už neplatia. A vravel, ako Nemci dbajú na čistotu, že „tam sa ani vyšvochtať nemóžeš, to by ti hneď pokutu dali, som musel vždy jak blbec zliezať z lešenia a ísť do búdky.“ „A tam také cesty majú...jak je tento kopec tak cezen išla na takých stĺpoch, čo mali aj takých 50-60 metrov.“ Cez prestávku som mu nalial slivovice, a zas si vydýchol, že „roky ujdú a mladosť je v prdeli...“ Bolo mu ľúto, že ja nepijem s ním, veď „samému ani piť nechutí“, tak som si aspoň pivo otvoril.
Ale napriek všetkému je vitálny, veď mi aj vravel, že mal nedávno akúsi frajerku, ale bola od neho veľmi mladá, asi o 24 alebo 25 rokov. A keď mi hovoril o svojich vzťahoch, prirodzene dvakrát toľko sa ma pýtal na moju priateľku, odkiaľ je (našťastie pre mňa nie je z našej dediny, inak by určite vedel, ktorá to je, a to už by o ničom inom nevravel), kam chodíme spolu, popritom mi vymenoval zopár krčiem a podobných podnikov. Má prehľad... Zohrial som mu guláš a pritom som myslel na svojho nebohého dedka. Ujo Baltazár, hoci povahovo odlišný, mi ho pripomínal svojim stareckým vzdychaním a dýchaním všeobecne. A preto sa mi to na ňom tak páčilo. Dedičstvo starých otcov, zachovaj nám, Pane...
(konečne ma zaktivovali, tak je tento text už týždeň starý, ale nevadí...)
