V 1989 som mal 10 rokov a pamätám si na zopár vecí, dve spomienky mi však utkveli v pamäti. Jedna ani nesúvisí priamo s rokom 1989, nepamätám si už presne kedy sa odohrala a je iba chvíľková. Pamätám si ako sa rodičia potichu rozprávali, aký je komunistický režim zákerný, ako si ľudia navzájom robia zle a že už musí prísť k zmene. Ako dieťa, keď som toto počul, som nahlas povedal, že tak to vykríčme, povedzme všetkým, čo si myslíme. Bolo počuť len "psssssst Marek". Moja druhá spomienka je z námestia, keď sme vítali Havla.
17. novembra zapálim sviečku a uctím si obete a všetkých, ktorí pomohli vybojovať slobodu, aj keď s ich názormi sme v minulosti nemuseli alebo dnes nemusíme súhlasiť. Nebudem sa pri tom fotiť, ani reagovať na výzvy potomkov komunistov, aby som sviečku zapálil doma. Urobím to v tichosti, v medziach zákona a na mnou vybranom mieste.
Rozumiem hnevu ľudí, že chcú aj teraz prejaviť svoju nespokojnosť so súčasným režimom. Ich pohnútky a ciele sú však nezlučiteľné s tak významným dňom akým je 17. november.
Práve v ten deň by sme mali možno všetci, podobne ako to robíme na dušičky, zapáliť sviečku a postáť v tichosti a zaspomínať si a poďakovať sa. Možno aj s deťmi, aby si to v dospelosti zapamätali, s čím alebo kým sme tu mali dočinenia a že sloboda nie je automatická.
Viem, že jednobunkovce toto možno nepochopia a pôjdu za svojim vodcom, budú znova a znova počúvať tie isté typy ľudí, ktorých počúvali pred 89-tym. Vtedy panoval strach, strach z bežných prisluhovačov režimu, - z nich, lebo oni mali guráž, navyše podporenú zhora.
Želám si, aby sme dnes každý urobili rozhodnutie sami, bez počúvania veľký hlasov vodcov a v medziach zákona, čím nepokazíme tak veľký deň, akým podľa mňa 17. november je.
Po 89-tom sme urobili veľa chýb a vracia sa nám to. Štb v novej forme ekonomickej mafie sa vrátila a panovala, dali sme jej priestor. Jednobunkovce znova pocítili veľkú podporu zhora, aby sa mohli presadiť a byť dôležitejší ako v skutočnosti sú.
Je pre nás veľkým momentom na zamyslenie sa, že kultúra a vzdelávane je naozaj gro. Jedine dlhodobou snahou napredovať v tejto oblasti sa nám podarí ukázať jednobunkovcom iný pohľad na fungovanie sveta - že hádzanie tehál počas zákazu zhromažďovania sa alebo nadávanie na hockoho v prítomnosti vlastných detí - to nie je to pravé orechové.
Ja sa z tejto slobody teším, máme veľa možností tvoriť a rozprávať sa, združovať sa a povedať svoj názor, získať za svoje zarobené peniaze viac ako kedykoľvek predtým. Tento slobodný deň, 17. november, využijem na to, aby som slobodne prejavil svoj názor, pričom slobodne nebudem kaziť tento deň porušovaním nariadení alebo nevyberavým správaním ho kaziť iným ľuďom. Sloboda je totiž aj disciplína a tvrdá drina.