Odkiaľ vlastne pochádza tento lahodný nápoj? Odkiaľ sa odvíja jeho história? Skúsme na túto otázku odpovedať a nezabudnime si pritom dať spomínaný nápoj.
Legenda vraví:
Svätý Darma, tretí syn indického kráľa Košuva prišiel v roku 519 pred našim letopočtom do Číny. Jeho úlohou bolo priviesť národy slovom a príkladom k šťastnému duchu. Živil sa listami z kríkov a stromov. Nespal, vždy sa uchyľoval k modlitbe. Raz, ale predsa len zaspal. Veľmi si to vyčítal. Obviňovam svoje očné viečka, že dopustili, aby zaspal. Chcel sa potrestať, tak si ich odrezal. Tie odhodil na zem a odišiel. Keď sa na druhý deň vrátil na tom mieste, kde svoje viečka odhodil, vyrástol tam ker s listami. Čudoval sa, neodolal však ochutnať listy, ktoré boli veľmi voňavé. Ochutnal ich a nikdy viac nepoznal čo je spánok. Tento ker, bol ker prvých čajových listov. Preto mu dal meno Kaempfer. Je zaujímavé, že Číňania túto legedndu nepoznajú, hoci čaj je u nich známy od 4. storočia pred našim letopočtom. Čaj bol donesený zo Starej Indie do Číny. Doniesol so sebou novú filozofiu budhizmus. Už v 4.storočí sa objavil ker, ktorému pripisovali zázračnú moc i liečivé účinky. Najmä jeho listom. Bylinkár Kuo-pó bol z tých záhadných ľudí, ktorý šíril aj v ústnom podaní jeho moc. Až od 6. storočia sa nazýva tento ker ch a , čo presne pomenuváva tento ker čajom. Od 6. až 7. storočia sa čaj prenáša ako zázračný mok v čínskej poézii a literatúry. V 9.storočí čínský budhistický misionár Tenkjo priniesol čaj do Japonska, kde sa začal pestovať. O 300 rokov sa čaj začal pestovať v provincii Kjóta. V 15. storočí japonskí filozofi sa založili nový smer filozofie teeismus, pri ktorej sa vo veľkom popíjal čaj. Na západ prišla prvá správa o čaji v 9.storočí prostredníctvom Arabom. Tí obchodovali s Čínou a čaj od nich nakupovali. Marco Polo na svojim výpravách a cestách tento lahodný nápoj ani náznakom nespomína. Pramene uvádzajú, že sa s takouto rastlinou nestretol.
Ani v roku 1566 Goncales de Mendoca pri popise zo stretnutia františkánov čaj vôbec nespomína.
Až G.B. Ramusio v 16. až 17. storočí rozpráva o stretnutí s obchodníkom Haci Mohammedom, ktorý mu čaj predával. V botanickej literatúre je čaj spomínaný v roku 1623 v Pinaxi Theatri Casparom Bachinom . Autor pojednáva vo svojom článku o čaji fenyklum. Holanďania v roku 16333 kupovali od Číňanov za dve libry. Šalviový čaj pol popísaný po prvýkrát v odbornej stati Pisoa van Breyna. Objavujú sa vnej i záznamy o prvom zázračnom kríku menom Kaempfera.
Paríž spoznáva čaj od roku 1636 vďaka Holanďanom. Jeden z veľkých vyznávačov čaju bol francúzsky kancelár Séguter / žil v rokoch 1855 až 1672 /. Tento obdivovateľ čaju chcel na Lekárskej fakulte obhájiť čaj ako nápoj posilňujúci ducha. Z dôvodov veľkej tajnosti, ktorú spôsoboval mu túto vzácnu rastlinu profesori na fakulte odmietli uznať. Podarilo sa mu to, až po dlhých 8 rokoch.
V prvej polovici 17. storočia obchodnou cestou prichádza čaj na západ. V Mongolsku je však známy už od 12. storočia. V roku 1637 sa čaj prezentuje v samotnom Ispahanu. Čajovne sa rozširujú na východ do Ruska. Rusi sa naučili rýchlo vážiť si čaj. Pitie čaju je pre nich určitý rituál. Májú zvláštny spôsob ako ho pijú, s kockou cukru v ústach. Neodmysliteľnou súčasťou sa stáva samovar, vhodný na prípravu čaju ako takého. Čaj dokonca transportovaný cárovi karavánou, nazývali karavánovým čajom.
V roku 1641 čaj v Anglicku nepoznajú. Stáva sa zatiaľ neznámym pojmom. Káva je nápoj, ktorý často vídať na stoloch v anglických rodinách. Až lekár Nikolas Tulp prelomil čajovú bariéru, keď začne rozprávať o liečivých účinkoch čaju a propagovať ho predpisom svojim pacientom.
Tak sa z Anglicka postupne dostáva čaj do Európy a všade vládne čajová efória. Do dnes čaj nesmie v žiadnej rodine chýbať. Nielen pre svoje liečivé účinky, ale pre svoju nevšednú chuť. Zázračné účinky majú hlavne bylinné čaje. Najlepší účinok sa dosiahne ak ich pijeme bez cukru. A čo môže najviac uhasiť smäd, ak nie vlažný čaj. Popri káve svojim zložením, i čaj vie vzpružiť a povzbudiť.
