Je česť byť básnikom – rozdávať sa svojimi básňami pre všetkých, pretože písať pre ľudí je zároveň nielen umenie ovládať svoje básnické remeslom, ale i veľkým poslaním.
Prichádzať svojou tvorbou k čitateľom, aby sa našli v autorových dielach, aby zdieľali s ním svoje smútky a radosti, aby s básnikom a jeho básňami našiel spoločnú reč.
To je tá správna cesta byť skutočným, umelcom - pravým autorom.
V mojom prípade to platí dvojnásobne. Píšem pre ľudí srdcom, ako to cítim, na nič sa nehrám a mám rád svojich verných čitateľov.
Vždy som mal šťastie na dobrých dobrých ľudí, vždy som dával rady na starších kolegov – básnikov, spisovateľov a tak akosi moja ruka s perom v ruke ostávala pri klasike, a najmä duchovnej poézii.
Neskutočne som mal a dodnes mám rád verše maestra slova Milana Rúfusa.
Vážim si všetkých ktorí mi pri písaní vlievali optimizmus do žíl a fandili mi.
A dnes s hrdosťou môžem držať v ruke svoju už štvrtú básnickú zbierku
Srdce na kľúč, ktoré v tomto roku vydalo vydavateľstvo Spolok slovenských spisovateľov.
Svoju zbierku básní som venoval znova dvom ženám vo svojom živote: mojej matke a priateľke Denise, ktoré vždy stoja pri mne v mojich ťažkých chvíľach osudu, keď to najviac potrebujem.
Preto, moji skalní čitatelia, príjmite odo mňa odo mňa dúšok z mojej básnickej zbierky a dovoľte Vám zaželať pekný podvečer s citom pre poéziu.
Pretože poézia je fascinujúci literárny žáner, ktorý naplňuje každé ľudské srdce čitateľa a necháva žiť človeka naplno, žiť a milovať, ako osud mu prináleží a bolo v skutočnosti dané.....,
Jarná odysea
Jar sa nesie akordmi v korunách,
Poludnie plaší párik vtákov.
Dohral starý dobrý Bach,
Lesom znie
smaragdový spev nákov.
V zákutiach počuť slávika,
šum lístia praská,
chvejú sa stromy.
Srdce ranným svetlom zabliká,
Napnutý na strunách,
hlas huslí sa lomí.
Cítiť prítomnosť lesného orchestra,
Starý dub oprel sa o krídlo klavíra.
Obloha v sviežich farbách
Na bielu zimu iba spomína.
Synovská spoveď
/ mame /
Nebo adekvátne k zime
exceluje vločkami
a mráz sa zarezáva pod kožu.
Báseň je hudba pre dva hlasy,
ten zvláštny koncert,
keď chytáš poéziu za nitky,
a v tebe znie nesmrteľný Bach.
Obloha na rukách
Nesie vlastné sny o detstve,
Vystrihnuté akoby
zo srdca rodinného albumu.
A ty vraciaš iba ruky na úver
Je krásne veriť jej rozprávkach.
Mať istotu,
že požičané sa jej dvakrát vráti.
Veriť vysnívanej Atlantíde,
Dvíhajúc lásku cez dlane.
Svitá v nej slovo stvorené na báseň.
Večer u nás doma
/ priateľke D. /
Prejdem
tvoj úsmev cez rovník,
na dvoch kolesách objavím.
našu stratenú Ameriku.
Naše osudy sú nám dané
k vlastnému šťastiu tam a späť,
tma vyzlieka
sa z nočných impresií.
Si moja Popoluška
v sexi džínsoch,
za kuchynským drezom
preváraš vodu ako spomienky.
Veríš, že každá rozprávka
má svojho princa,
keď sa na teba
len tak usmejem.
