Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky zas v Liptovskom Svätom Mikuláši, na gymnaziálne štúdium sa dal do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno – politickým postojom na škole a celkového politického presvedčenie rázusovej rodiny vôbec.
Po roku štúdia na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po jeho skončení, sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie do Bratislavy. Po skončení štúdii v roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom v Modre. Koncom toho istého roka odišiel spoločne s budúcim básnikom Vladimírom Royom do Anglicka, kde obaja pokračovali v teologických štúdii v Edinburghu.
Po ročnom pôsobení v Anglicku podnikol viaceré cesty po Západnej Európy a vrátil sa na pôvodne kaplánske miesto v Modre. No čoskoro, v roku 1913 dostal samostatné farské miesto v Pribyline a v tom istom roku sa oženil s Elenou Zochovou, s ktorou mal tri deti. Tu pôsobil 9 rokov až do roku 1921, potom ho preložili na faru do Moravského Lieskového, kde bol kňazom rovných 9 rokov.
V máji roku 1930 sa stal kňazom v Brezne.
Martin Rázus sa začal literárne prejavovať už na ľudovej škole a v meštianke. Svoje prvotiny vytvoril na gymnáziu pod pseudonymom Mrazák. Prispieval do rôznych časopisov: Dennica, Živena, Prúdy, Pohľady a Národné noviny.
Vo svojej tvorbe sa opieral o významných básnikov Chalúpka, Vajanský, Botto, Škultéty, Hviezdoslav, či Krasko. Jeho poézia – ešte nesúrodé verše, vyšli v roku 1917 v zbierke Z tichých a búrnych chvíľ.
Básnik sa v nich zaoberá svetom, človekom ako takým, jeho bolesťami a večnými trápeniami . Ďalšia zbierka jeho básní To je vojna, vyšla v roku 1919, ako zrelé básne autora a básnika, kde odsudzuje jednoznačne vojnu.
Venuje sa taktiež tvorbe pre mládež.
Jeho dielo Maroško a Maroško študuje, nemožno neopomenúť. Je klenotom slovenskej literatúry pre deti a mládež. Príbeh Maroška Kozovie, ktorý prechádza krutým poznávaním života, takým, akým na tú dobu skutočne je. Najprv to je jeho detstvo, ako veľká detská hra, plná šibalstiev, detských radovánok, ako každé dieťa. Potom nastáva skutočná realita a tvrdý život pre Maroška.
Kozovci nemajú kone ako rodina Mrázová, sú tak považovaní za chudobnejších a menejcenných v spoločnosti. Napriek tomu Maroško túži sa vymaniť z tejto chudoby, ktorá ho ťaží a rozhodne sa pre štúdium na strednej škole.
Aj na strednej škole sa Maroš stretáva s veľkým plebejstvom, nenávisťou voči chudobným a voči rôznorodým etnikám, kde sa rozhoduje kto je Maďar a kto iba Maďarón. Maroško doštuduje a stáva sa naozaj tým, čím vždy chcel byť, vzdelaným človek, hodný pre spoločnosť, v ktorej žije.
Rázus sa v zrelom veku prejavuje krátkymi prózami . V roku 1920 píše divadelnú hru Hana, ktorá rieši osud osamej ženy v čase prvej svetovej vojny. Potom nasleduje jeho dramatická báseň Ashasver, napísaná v roku 1936. Opäť autor v básni zobrazuje ženu, jej bolesti, ženu, ktorá vždy je oporou pre svojho muža – umelca.
V téme žena básnik Martin Rázus pokračuje. Najkrajšia jeho báseň je báseň Matka.
Tieto verše pozná snáď každý. - Stanica pustá, stanica ticha, iba tie drôty, čo stonú. –
Rázus tu ospevuje ženu, matku, ktorá z vojny čaká svojho syna.
K historickým román patrí jeho dielo Odkaz mŕtvych z roku 1936, ktorý, ale kritika ani cirkev ho neprijala s nadšením, ako aj novela Bombura a novela Surovcovci , z roku 1937. Napísal plejádu, esejí, polemík, úvah, modlitieb a zveršovaných piesní, ktoré zhrnul do kníh - Z nášho chrámu -, Pred tvárou božou – a v diele Argumenty.
Pre jeho filozofický racionalizmus v zásadných národných a sociálnych otázkach,
Rázus ostal mnohokrát nepochopený. Jeho diela však majú miesto v histórii slovenskej literatúry.
Martin Rázus zomrel 8. 8 1937 v Brezne. Je pochovaný na martinskom cintoríne medzi významnými osobnosťami nášho národa.
