V poslednom čase neustále bojuje s veternými mlynmi, čo ako pre autora je unavujúce, žije s pocitom, že musí neustále tasiť svoje zbrane. Ani riadne neutíchla kauza Klubu Spolku slovenských spisovateľov a je tu ďalšia, pre ktorú je treba znovu dať do hry svoje spisovateľské srdce. Koniec koncov každý boj má zmysel, ale stojí to nemálo síl. Ťažko sa tvorí s vedomím, že autor musí byť v sústavnom strehu a vždy pripravený bojovať. Berie mu to nemálo síl, ale vieme všetci, že každá ceste v boji má svoj zmysel a podstatu. Patrí to aj pre Klub Spolku slovenských spisovateľov, v ktorom spisovatelia skoro stratili strechu na hlavou. V krátkosti si pripomeňme, ako to vlastne bolo.
Od bývalého vedenia bývalého vedenia Spolku slovenských spisovateľov dostala spoločnosť ARTHUR do prenájmu budovu na Laurinskej 2 v Bratislave, s tým, že ju bude prevádzkovať s čistým úmyslom. Nestalo sa tak . V Klube spisovateľov nachádzajúci sa na v budove na spomínanej ulici však chcela prevádzkovať striptízový bar. Na takýto nezdehonojúci čin sme upozornili ministerstvo kultúry SR a výbor pre kultúru, ktorým predsedom je pán Jariabek.
Náš boj bol úspešný. Po čase sa pohli ľady a táto spoločnosť zastavila svoje nekalé plány. Aj vďaka Literárnemu dvojtýždenníku, sme z boja vyšli víťazne. Na jeho stránkach sa objavili hlasy, ktoré veľmi zavážili, dokonca sa v ňom uverejnila petícia proti zrušeniu samotného samotného Klubu spisovateľov. A pomohlo to, ten ostal tým, čo je a slúži svojmu účelu naďalej.
A takému literárnemu periodiku dnes hrozí dnes zánik, periodiku, ktorý zažil toho veľa. Na sprevádzkovanie Spolok slovenských spisovateľov ako vydavateľ Literárneho dvojtýždenníka žiadal Fondu na podporu umenia 65. 000 eur, dostal však smiešnych 29.000, čo je priam likvidujúce pre Literárny dvojtýždenník. O takejto likvidačnej sume rozhodovala komisia v zložení: Igor Dohovič, Ernest Huska, Pavel Rankov, Zuzana Palenčíková, Miloslav Vojtech, Lucia Stach Gregorová a František Morong.
V osemdesiatych rokov ako študent, zaujímajúci sa o kultúru, som si ho pravidelne kupoval a dodnes kupujem, čítal som ho s nadšením. Zaujímal som sa v ňom o poéziu, zaujímavé články, či poviedky, úryvky z pripravovaných, alebo už vydaných románov.
Literárny týždenník, ako začínajúcemu autorovi, adeptovi poézie mi dával veľa, prirástol mi k srdcu a bolo by mi veľmi ľúto, keby naozaj zanikol. Z nášho Literárneho týždenníka sa neskôr, časom, stal dvojtýždenník, vždy ma však naplňoval akýmsi svetlom, rozsvecoval myšlienky pri mojej tvorbe a upevňoval istotu, že i ja raz budem, spisovateľ, básnik.
Stalo sa. Od roku 2006 som sa stal členom Spolku slovenských spisovateľov.
Som na svoju stavovskú organizáciu hrdý a mám ju rád, ich členov – kolegov, mojich bývalých učiteľov poézie, ktorí ma viedli k písaniu, vkladali do mňa svoju nádej, že raz budem básnik.
Je nemožné ako v tom štáte na nič nie sú peniaze, zaniká to, čo je a bolo vždy skvelé, prinášalo úžitok pre každého z nás. Pritom sa hovorí, ako Slovensko prosperuje a kráča do lepšej budúcnosti, bohužiaľ pravda je však iná... Na určitých miestach sedia ľudia, ktorí nemajú ani šancu koľko námahy stojí práca redaktorov Literárneho dvojtýždenníka, kým vyjde jedno číslo, koľko stojí tlač a jeho samotná distribúcia.
Z roka na rok stúpajú ceny, tým sa zvyšuje i cena za samotnú tlač. Mnohé noviny na Slovensku a nielen Literárny dvojtýždenník, potrebuje každým rokom viac a viac peňazí na svoju prevádzku, pritom o peniazoch pre nich rozhodujú nekompetentní, ktorí o určitých veciach nemajú ani šancu, aby sa noviny mohli vydávať.
Bolo by hanbou, keby Literárny dvojtýždenník zanikol, hanbou pre Slovensko, pre národ, akým Slovensko je. Vrhalo by to zlý signál do literárneho sveta, že slovenský spisovateľ stráca to, čo mu právom patrí a nielen je mu. Priestor vyjadriť sa, nielen k literatúre, ale i veciam politickým, čo mu prináleží v dnešnej demokratickej spoločnosti.
A tak slovenského spisovateľa a vedenie Spolku slovenských spisovateľov čaká opäť neľahký boj, zachrániť ho. Držme všetci tým, ktorí budú do tohto boja zaangažovaní palce!
Pevne verím, že zvíťazí zdravý rozum a tak, ako sme sme zachránili Klub spisovateľov, zachránime to, čo nám je vzácne. Pretože slovenský čitateľ prahne po Literárnom dvojtýždenníku a potrebuje ho ako soľ.
