Báseň a slovo. Slovo a báseň.
Dve symbiózy splývajúce s časom pre pravdu v srdci za šepotu lístia za oknami, hoci aj s pohárom vína v ruke.... Aj takto vzniká báseň, s myšlienky v hlave ako vlny mora, ktoré nikdy neutíchnu. A smäd po básni býva večný, smäd po slove, po poznaní, písať, rozdávať sa do posledného slova. V tomto prípade platí staré, básnické:
In vino veritas – Vo víne je pravda.
Aká je pravda o básnikoch? Aká je skutočná pravda o ruskej poetke Anne Achmatovovej?
Vravievala osebe, že je prekliata žena, ktorá označuje sebe blízkych mužov znamením prichádzajúcej smrti. Lenže prekliaty bol systém, režim, v ktorom žila. Ten mal v úmysle jediné, a to vykynožiť jej rodinu a jej najbližších, za jej vieru, za jej tvorbu, zato, že sa tak skalopevne držala slova a verila v silu a moc básne, ktorá veľa dáva a málo berie.
V jej prípade jej však veľa vzala.
Anna Achmatovová ruská poetka / 1889 -1966 /, považovala svoju prvú obeť osudu básnika Nikolaja Gumilova, za ktorého sa v roku 1910 vydala. Gumilova v roku 1921 uväznila bezpečnostná služba stalinského režimu pod zámienkou kontrarevolučného sprisahania a zastrelila ho.
V tej dobe sa poetka tešila vážnosti a bola veľkým pojmom a ňou zostáva i dodnes.
Svojou básnickou tvorbou sa veľkými písmenami zapísala do dejín ruskej literatúry, ako poetka, zrelá tvorkyňa slova, ktorá vedela každé slovo pretaviť do zrelej básne, prinášajúce lásku a skutočný domov.
Jej vážnosť a váha poetky bola taká veľká, že hoci padol na ňu tieň podozrenia za kontrarevolučné spoluprisahanie s Gumilovom, Stalin a jeho režim nevyvodil proti Achmatovovej žiadne dôsledky. Avšak život jej nadelil neľahký údel.
Celé Rusko čítalo jej Ruženec, malú zbierku lyrických miniatúr, ako farebné poetické poviedočky. A vtedy sa začal: hon na ženu, poetku, ktorá vtedajšiemu stalinizmu, hlavne jej tvorba príliš nevoňala, nespĺňala hodnoty komunistického materializmus.
Anna Achmatovová dostávala úder za úderom.
V roku 1938 zavreli jej syna Leva Gumilova, ktorý komunistickom tábore strávil najprv šesť, po niekoľkoročnej prestávke osem rokov. V tom istom čase sa za múry väznice dostal aj jej druhý manžel fyzik Matvej Bronštejn. Krátko nato ho pod fingovanou zámienkou zastrelili. Jej tretí muž, historik umenia Nikolaj Punin, sa dostal v roku 1949 do tábora a už nikdy sa nevrátil.
V tridsiatych rokoch bola Achmatovová jedna z miliónov žien, ktoré vystávali pred múrmi stalinských väzníc s nádejou, že uvidia svojich blízkych, alebo im od nich odovzdajú list. Zbavená možnosti publikovať, trpiac hladom, vytvorila svoje Rekviem pre najbližších, v ktorom v básni hovorí.
/ Hviezdy smrti viseli nad nami, / chvelo sa Rusko s prerazeným chrbtom / prerazeným chrbtom / pod krvou zabrýzganými čižmami / a kolesami väzenských vozidiel. /.
Poetka písala v poéme štylizovanej podľa plaču Božej matky stojacej pod krížom svojho syna. V obave pred domovou prehliadkou báseň celú nedopísala, časť z nej si zachovala v pamäti.
Tá bola v plnom znení uverejnená až po niekoľko desiatok rokov po jej smrti.
Vráťme sa však do roku 1941, keď si na veľkú poetku Ruska spomenul Stalin. Dokonca pre ňu pripravil aj lietadlo do Taškentu. Dovolil jej vydanie veršov Zo šiestich kníh, ale zakrátko odvolal svoje rozhodnutie a celý náklad dal zošrotovať.
Bohužiaľ táto veľká dcéra Ruska, vynikajúca poetka bola ideológiou stalinského režimu propagovaná ako žena, poetka: čosi ako skríženie prostitútky s radovou sestrou.
Takto sa o nej nelichotivo vyjadril hlavný rečník ruskej kultúry Andrej Ždanov
na zasadnutí Ústredného výboru komunistickej strany, napriek tomu, že poetka bola pripravená dohodnúť sa s stalinským režimom o podmienkach, o prepustení jej syna z komunistického tábora.
- Bozkávala som čižmy všetkým známym boľševikom, aby mi povedali, či môj syn žije, alebo nie... – priznala sa Anna Achmatovová v Taškente poľskému maliarovi Józsefovi Czapskému, ktorý hľadal uväznených poľských dôstojníkoch, nevediac, že ich postrieľali v Katyni.
Keď sa však jej syn po prepustení z väzenia dozvedel o tomto ponižujúcom matkinom správaní, znenávidel ju a prerušil s ňou akýkoľvek kontakt.
- No čo, tak to zvykne byť, že najbližší človek sa stáva cudzím. – vyhlásila poetka Anna Achmatovová, ktorá ťažko znášala, že sa k nej syn nepriznával, pritom ho nesmierne milovala.
Poetka Anna Achmatovová a jej tvorba ostáva naveky večná. Jej básne sú precítené láskou, plné citu, ľudských hodnôt. Jej verše priam dýchajú človečinou, tým pravým, čo každá báseň potrebuje.
Achmatovová ostáva najväčšou dcérou svojho Ruska, ktoré milovala, ale režim v Rusku jej tak veľmi ublížil. Nosila v srdci básne znejúce ako zvon. Verila v čistú lásku.
Verila v slovo hodnú ako modlitbu, tak potrebnú pre tento svet.
