Nedá mi spomenúť si na básnika, na priateľa Karola Péma. Tento neskutočne jednoduchý človek mal zlaté srdce. Spoznal som ho v literárnom klube počas mojich študenských čias v Bratislave. Karolko, alebo Karol bol fantastický rozprávač príbehov a dovolím si povedať bol i skvelý rozprávkar. Písal moderné rozprávky pre deti, s humorom, ktorý nám v klube bol blízky. Dovolím si povedať bol to slovenský Andersen . Písal tiež básne. Pritom strašne túžil vydať svoju básnickú zbierku. Tá vyšla, až po jeho smrti. Básnická zbierka meno Lístok na státie. Zbierka získala i cenu Ivana Kraska.
Aký bol teda Karol Pém? Ľudský, čistý človek, ktorý žil pre poéziu a slovo. V tom tkvela jeho originalita. Písať, písať a stále mať v ruke pero. Neskôr sa presťahoval do Košíc. Bolo to v na začiatku deväťdesiatych rokoch. Opäť sme sa stretli v Košiciach, kde viedol literárny klub. Pokračoval v šľapajách učiteľ a básnika Vojtecha Kondróta. Boli to veľkí priatelia. Vojto, Karola vždy chápal. Bol mu vždy priateľskou oporou v živote.
Až neskôr som sa dozvedel, že Karol bol chorý na srdce. Karol miloval Košice. Vedel čo ho čaká. Mali ho operovať. Vravel nám v klube:- Čo keď sa k Vám nevrátim? -. Zomrel nečakane , bez rozlúčky. Napriek všetkému nás predsa opustil. Písal sa rok 1993. Osud chcel, aby sa jeho niť pretrhla. Ale Karol Pém ostane navždy v našich srdciach, ako skvelý spisovateľ, básnik a človek.
