Na jeseň stromy zomierajú postojačky, náhlia sa za svojou smrťou a veria krížom popri ceste, ktorá vedie k domu. Vracia sa. Hora ho vyhnala, tak ako nebo vyháňa mračná na pašu. Nebo je košiar jedného Pastiera a tisícich hviezd. Nesú svetlo a rozsvecujú srdce muža na plameň.
Zostane stáť pred domom, obzrie sa za seba, zachveje sa ako lístie v jeseni, ktorá čaká na svoju šancu, skloniť sa s pokorou pred ním a poďakovať mu.
Jeho cesta bola viacmenej zarúbaná ako jeho život samý.
Ján, je drevorubač, toto remeslo s ostrosťou sekerou, je ťažké, ale krásne.
Zrána vchádzate do hory ako do rozprávky, ako do sna, z ktorého sa nechcete prebudiť. Je to drina, lopota a pot v slzách vypotenej hory.
Dvíha sa nad oblohou a spovedá sa Bohu.
Jánovi už vzala dvoch synov, oboch drevorubačov. Boli mladí ako les a predsa nedošli tam, kde chceli, k ceste, kde niet krížov, kde niet chlapčenskej jari, tak dôležitej pre vzlet, zahniezdiť a založiť si rodinu.
Je už starý, na staré kolená nemá nikoho, iba horu.
Tá šumí spevom vetra do ticha, ktoré bolí a prosí o odpustenie. Vojde do domu. Zapáli kahanec, potom hodí do krbu pár polien a zohrieva sa. Odpustil dávno. Ostali iba spomienky a tichá, zabudnutá hora, ktorá sa dnes s ním lúči. Nadišiel čas, zložiť sekeru a ďalej niesť svoj svoj údel ku krížom, kde odpočívajú naveky jeho synovia. Vietor sa zloží v korunách stromov ako opustený vták so zloženými krídlami a hora hučí.
Stromy sa rúbu a ľudia ďalej zomierajú.
