Písmo:
A-
|
A+
Noc spriada polnočné ticho z pavúčích sieti.
Deaktivovaná tma sa vyzlieka z plameňa.
Odrazu do izby motýľ nečakane vletí,
na krídlach nesie leto horúce ako tvoj dych.
Cítim ho na svojich perách, na dotyk,
ktorý si i táto noc pamätá :
a ja tvoje oči, našiel som v nich naše nebo,
naše dlane objať celý vesmír.
Z kremeňa slzu nevykrešeš,
i keď je svetlo vzácne ako soľ.
A predsa za oknami svitá.
Slnko kráča po slnečnom koberci
a odomyká naše túžby na dva západy,
od srdca k srdcu – od básni k slovu,
pre túto báseň – pre teba.
