Noc za oknami je obesený mesiac so slučkou na krku.
Obloha je tmavá je vykradnutá myšlienkami na teba.
Rozdýcham ju ako nedopísaný papier plný básne,
až mám z toho zľadovatelé srdce na mraky.
Tajne mi prší do spomienok. Prší a prší,
odkrýva krásu purpurových ruží na návrší.
Pole pod oknami sa odrazu stáva ľadovým zrkadlom,
rozbité sú črepy, na ktorých ostrí sa spomienka.
Cez otvorené okno neskutočne, ale predsa vlieta nočný motýľ.
Všetky, úplne, všetučké spomienky na teba odrazu vo mne odkryl.
Noc tuhne ako zákerný, nekompromisný mráz, ako ruská vodka v žilách.
Nebo má čarokrásne imelo vo vlasoch a noc ďalšie svoje impresie.
Poézia, tá večná dáma večne, a neustále, vo mne - stále žije.
Sedím za stolom s perom v ruke - obzriem sa pred seba,
na stole pohrebisko špakov – Vlastná spoveď. Samá pahreba.
Z cigarety odklepnem už len posledný krvavý verš v mojom srdci.
Spomienky ostanú naveky uzamknuté na kľúč pri zapadajúcom slnku,
kde kamarátsky, veselo povzbudzoval Jadran každú svoju vlnku.
Všetko sa so mnou neustále a vždy a vždy, stále zmieta.
Dopíšem báseň, až nakoniec zhasnem ako cigareta.
