Ako prst v tráve,
keď práve,
jar rozbíja svoje smaragdy ,
sú túžby rozbité na diamant.
Zvláštny je pocit na srdci,
keď poézia sa stáva anjelom na krídlach.
V tichu sa rodí spomienka,
báseň sa prebúdza na papieri,
tvoj úsmev ponorený do ticha...,
iba ubolené srdce zabliká.
Zasnežené ráno kotví
vo svojom prístave,
so šálkou kávy myslím na teba
a ostávam verný pri káve.
A ja stále hrám
Je ráno podľa
Beethovenovej partitúry.
Otvorím deň
s rukami na klávesom,
hrám podľa partitúry.
Trištvrťové sú tvoje oči,
poznám ich večné tajomstvo,
majú svoj tajný kód.
Vchádzaš ku mne nahá po špičkách,
po klávesoch beží čierny kôň.
A ja stále hrám.
Neúprosny čas
Minúty pretekajú
medzi dlaňami
ako rieka medzi brehmi.
Návraty bez rozlúčok?
Sú dávno za nami.
Chvejúc sa
ako struny na husliach,
srdce mi hruď rozopína.
Zvony v ňom bijú nadoraz -
hotová druhá Hirošima.
Posledný ťah na šachovnici.
Padne i posledná veža.
Dnešná noc
je naša a vždy svieža.
Patríš mne,
ako včera, ako vtedy...,
ako tisícráz a navždy,
ako za oknami
premoknuté kvapky v daždi,
pre šťastie,
pre bolesť na jeden kríž.
Náš Pastier
Bdie v košiari nad nami,
na oblohe mračné stáda.
Je iba jediná pravda. Jeden kríž.
Tma sklonená k súmraku.
Rozvášnená rieka má ubolené ramená,
nič neostane bez mena.
Je jeden kríž. Jediná pravda Pastiera.
Strážené stádo ovečiek v košiari.
Modrý orgován zaspal v chotári.
Náš Pastier stále bdie.
