Písmo:
A-
|
A+
A opäť vyjdem na prah dverí vlastnej básne,
vložím sa do slova ako ostrý nôž do chleba.
To už je nutnosť, vlastná potreba, byť spätý s básňou,
v symbióze verša, po ktorom beží vlastná minulosť.
Hľadím do tváre mojej budúcnosti, a vôbec nechytá ma strach.
So šálkou kávy v ruke, byť spätý so slovom v okovách.
S myšlienkami pre báseň, je je taký čas. Je taký okamih.
Vždy. Stále, na dve dlane, jeden dych.
Písať kým sa pero nezachveje v mojej dlani.
Raz vypadne mi z ruky, budem vedieť,
prišiel môj pravý čas. Odísť ako sa na básnika patrí.
Báseň je slza v tvojom oku.
Poézia príbeh celý,
šťastie, bolesť - rana , ktorú iba jej moc zcelí.
Dáva priestor v srdci a v nebi večnú lúku na každý deň.
