Za ním ako vždy nebo, ktoré prosí o hviezdy.
Občas malé i veľké každodenné bolesti.
Slza mu zhorkne v oku, pre plač sa zahniezdi.
Vietor si v lístí, len tak s jeseňou šelestí.
Sú smútky a iné bolesti - tisíckrát vypovedané žiale.
Pršia už dávne spomienky ako chladný dážď.
Kvapka, po kvapke, v tejto chvíli a potom stále.
Nie vždy dostaneš, čo chceš, čo v živote dáš...,
Taký je miestami osud pod perom básnika.
Po krutej zime príde určite, opäť vytúžená jar.
Chveje sa slovo v básni, niečo v srdci preniká.
Za stolom píše básnik a predsa má usmiatu tvár.
