Písmo:
A-
|
A+
Komu ruže,
komu zvony do hrobu,
komu ubolenú zem, plačúcu slzami Krista.
Je jediný smer - cesta je viac než istá.
Komu chryzantémy,
komu veniec uvitý do ticha,
komu úsmev, komu šťastie, utkané z hodvábu.
Komu cesta,
komu rieka, objímajúca rozzúrené vlny.
Komu ticho, komu bolesti a smútky.
Do večera vsadený kríž do zeme.
Obloha si v plači vlastné slzy zoderie.
Keď príde pravý čas nebo sa zvatrí,
a zhasne do tichých spomienok.
A listy, zhodené zo starého agátu,
to miesto v srdci stále bolí......
A bolesť, vstupujúca do vlastných vĺn,
v zradnú rieku navždy zaliatu,
je bolesťou pri brehu, ktorý rozpráva.
