Sú sny
zatiahnuté na uzde,
nad nami bič
a ešte iné naše hriechy.
Keď pochopíš vlastný kríž,
prečo je slovo v básni
vzácnejšie ako soľ.
Prečo mám prestretý stôl v srdci,
občas zvráskavené dlane
a v nich iba svet pre teba.
Možno si povieš
v každej slze dážď.
Vietor vo vlasoch,
rozvial čas na omrvinky.
Ukázal, že každá dlaň
ma právo na chlieb,
zmysel ísť cestou k rieke,
kde kotvia naše brehy.
Pritom stačí mať

iba smäd po tebe,
snívať naše radosti.
Veriť, že po každej noci
príde nové svitanie.