Luna na konci mesiaca krváca,
nebo je obrus prestretý na nedeľnom stole.
A sídlisko betónová džungľa,
s nalomeným svetlom pouličných lámp.
Noc si práve potykala s tmou.
Moje strastiplné dni ďalej
krvácajú do tichých rán,
pod mestom ktoré zaspáva,
kráčam dolu ulicou,
a žijem svoj príbeh do dažďa.
Po každom daždi,
sa slnko na oblohe zahniezdi ako páv,
so zlatistými perami.
A deň sa stáva krajším znova,
do poslednej bodky - do posledného slova.
Moja cesta polnočným mestom mala zmysel,
veď dnes ráno je krajšie ako včera.
Slnko sa na oblohe dožlta spúpavilo,
reštartujúc svoj program v slnečnej sieti,
a v srdci svitá do básne.
Upratovanie vo vlastnom srdci
Z predsiene svojho srdca,
vymetám všetky svoje bolesti
ako svieca pred popravou,
vrhám posledné svetlo a spomínam,
na pokojný Dunaj, na kolotoč na brehu,
na lavičku, kde vietor sfúkol moje básne,
a vlastné svedomie bolelo viac
ako Tvoja bolesť, Bože, na kríži.
Slza na perách spustila kotvy,
vstúpil som do rieky druhýkrát,
mysliac na čajky nad vodou -
tie milenky s bielymi krídlami,
ktoré sa vždy vrátia na svoj breh.
A v tej chvíli začal padať sneh.
Myšlienkami zapriahnutý
do bieleho poludnia,
nedalo sa nemyslieť na návrat.
Vracajúc domov,
v kupé vo vlaku, hľadel som
na svet vlastnými očami.
Pochopil som.
Každý návrat bolí. Všetko je však iné,
keď položíš na stôl chlieb,
a povieš jednoducho mama.
Sám za oknami
Noc spúšťa rolety,
na záclonách,
už zaspal sneh.
Začíname nové dejstvo bez Shakespeare.
Je krátko
pred modlitbou Krista.
Na stole mám studený čaj,
v ktorom sa nebo s voňou raja zrkadlí.
Zvonku, si ostrý vietor ladí svoje struny,
štípe, tak strašne, studí.
Noc je na linke.
Boh obsadené stále má.
