Topí sa sneh v tvojich očiach,
z oblohy stúpa sivý, ťažký dym.
Zabudnutá je vôňa ruží na úbočiach,
cesta hmlistá vedie k nim.
Od srdca k srdcu cesty vedú,
nebo sa kloní – zvony zvonia na poplach.
Môj zrak tvoje oči zvedú,
viac nebudeš vedieť, čo je strach.
Podáš mi dlaň a skúsime iné cesty,
kde kvitne lúka a v nej večný máj.
Do očiach sa ti celé nebo vmestí,
rozprší sa v ňom náš stratený raj
Sú cesty, ktoré večne bolia
a pália ako ruže zhorené na popol.
Unavené sú v nás žírne polia,
líhala v nich noc a mesiac šťastný bol.
Pravda z kríža.
Zvesené je slovo Božie z kríža,
na bolesť Jediného Syna Krista,
ako posledný výkrik matky Márie.
Cesta na Golgotu viac než istá,
dozneli navždy všetky árie.
Srdce napnuté ako slák,
Nehrajú viac husle na stôl zložené.
Nad nebom krúži čierny vták,
ku každému krížu vedú kamene.
Tak bolesť steká na pery,
nebo, ten cintorín tichých duší .
Nik pravde z kríža neverí.
Boh všetky cesty ruší.
A my odrazu máme prázdne dlane.
nesvitá už – nie sú viac rána tiché.
Iba z diaľky ostrý vietor vanie,
a naše srdcia zomierajú v pýche.
