Nebo plné jasu pre jeho ruky,
deň plný slnka,
do ktorého sa jeho rieka vlieva.
Čím černejšie sú dni básnika,
tým krajšie sú jeho
rána cez dlane v jediný most,
vyjsť a čakať, čo príde....,
Rieky si nepýtajú nikdy vodu,
smädné nie sú,
viac ich trápi silný útok vetra,
dobýjajúci ich brehy.
Nebo plné rád s vôňou jazmínu,
postoj, si večný okamih, na chvíľu,
prerátaj všetky drobné na bohatstvo,
ktoré mu zostalo.....,
Skúsenosť. Pár vrások cez dlane,
cesta tam a späť a iné smery.
Biele sú dni, s pokorou v srdci,
sivé sú súmraky na jeseň.
Dozrieva v nás to,
čisté, ľudské ako réva.
Nebo , to večné slovo
vypovedané nastokrát,
nikdy nie prázdne ruky,
láska menom na jeden dych.
Taký je muž slova,
kráčajúci oproti dažďu.
Vie, dobre,
svet rodí svine v ľudskom kabáte.
Všetko je skončené - dávno dohraté.
Svine, krochkajúce,
nevedia, čo z nich zostane.
iba prázdno, ani spomienka,
že vôbec boli,
možno ich perly,
zrátané bohatstvom v hnoji,
že nedokázali žiť bez lásky,
zarezané do vlastného sveta lží a klamstiev,
hodné akurát na škvarky a klobásky.
Svet krásny. Svet zlý bez lásky.
